Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Francesca ráno nechala Pietra u tety Lu a ona sa peši pobrala do kaviarne. Odomkla dvere, otočila ceduľku a pobrala sa k pultu. Obliekla si zásteru, povykladala čerstvé pečivo a sadla si na svoje obvyklé miesto s knižkou.
„Nie je čítanie kníh nudné?" vyrušil ju z čítania Charlesov hlas. Opatrne zavrela knižku a zdvihla k nemu pohľad.
„Prečo by malo?" s úsmevom sa postavila a začala mu robiť jeho čaj bez toho, aby sa ho spýtala čo si dá.
„Nie je film lepší? Len to sleduješ." Charles odvetil a mykol ramenom čo vyvolalo u Francesci tichý smiech.
„Kniha a film nie je to isté Charles. Keď dostaneš knihu do ruky, nevieš aký príbeh ťa čaká. Možno som zvláštna, ale vôňa novej knihy ma upokojuje. A najkrajšie je, keď ju fyzicky chytíš do ruky, zababušíš sa do deky so šálkou obľúbeného čaju a ponoríš sa do sveta, ktorý ti ponúka autor. Máš tam všetky detaily, na každej strane tisícku písmen, ktoré ti ponúkajú ten najkrajší zážitok z čítania knihy." Francesca sa rozplývala nad knihami. Ten kto ju poznal vedel, že knihy sú pre ňu únikom z reality, ktoré jej ponúkali pohľad na ten krajší svet. Charles ju pozorne počúval a snažil sa zapamätať každé jej slovo.
„Čítaš tú istú knihu už po niekoľký krát." prstom ukázal na jej aktúlne rozčítanú Pýchu a predsudok. Klamala by, ak by povedala, že to čítala iba raz.
„Áno. Je to moja obľúbená kniha." krátko sa zasmiala a podala mu šálku s čajom. Charles sa na ňu vďačne usmial a ako vždy jej nechal na pulte desať eur. „Mám doma ďalšie dve verzie." zahanbene odpovedala načo sa Charles doširoka usmial.
„Takže tvojou slabosťou sú knihy." povedal si skôr sám pre seba. „Mala si dnes zákazníkov?" obzrel sa po prázdnej kaviarni a pohľad vrátil naspäť k Fran.
„Nie..." smutne sa usmiala.
„Môžeš to tu dnes zavrieť skôr ako obvykle?" nadvihol obočie a Francesca prekvapene hľadela na Charlesa. Nechápala jeho zvláštnej otázke.
„Prečo by som mala zatvárať skôr?"
„Pretože mám pre teba prekvapenie." Charles sa doširoka usmiala a Francesca si nahlas povzdychla. Neznášala prekvapenia. Chvíľu hľadela na Charlesa a nakoniec si zahryzla do spodnej pery. S Charlesom tento týždeň trávila takmer každý deň. Vždy sa v kaviarni zastavil chvíľku pred tým ako Francesca zatvárala a počkal ju. Nepáčilo sa jej to, nepáčilo sa jej, že ju vozí domov.
„Nemôžem zavrieť skôr Charles." zavrtela hlavou.
„No tak...veď tu aj tak nikoho nemáš celý deň. Keď zavrieš o hodinu skôr nikoho to nepoznačí."
„Ale keď sa to dozvie pani Martini, tak budem mať problém. A naozaj nechcem, aby ma vyhodila. Tu prácu potrebujem." krátko sa pozrela na Charlesa. „Nie si tu nejak často v poslednej dobre?" opýtala sa ho pred tým než začala ukladať poháre a šálky na svoje miesta.
