Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
~~~
„Teraz si ma rozosmiala, Charlotte. Takto sa predsa nedá uvažovať a ty to dobre vieš. Sama by si nikdy takto nekonala."
Elizabeth zaujali prejavy náklonnosti pána Bingleyho k jej sestre a ani jej nenapadlo, že ona sama vzbudila záujem jeho priateľa. Pán Darcy spočiatku neprejavoval ochotu pripustiť, že je pekná. Na plese sa v jeho pohľade nezračil ani náznak obdivu a pri ďalšom stretnutí ju pozoroval iba preto, aby ju mohol podrobiť kritike.
🏎️
Francescu z čítania jej obľúbenej knihy vyrušil zvonček pri dverách, ktorý oznamoval prichádzajúceho zákazníka. Knižku rýchlo položila vedľa pokladne, postavila sa pričom si uhladila zásteru a zdvihla hlavu. Jej oči sa stretli s tými jeho svetlo zelenými s nádychom modrej farby.
„To čo vždy?" spýtala sa s malým úsmevom na perách načo jej mladík stojaci pred pultom oproti nej prikývol. Prešiel na svoje zvyčajné miesto a Francesca mu medzitým pripravila jeho silný bilinkový čaj. Stále nerozumela tomu, že ako jediný on chodí do ich kaviarne na šálku čaju. Do kaviarne nechodí veľa ľudí, keďže sa nachádza celkom mimo obývanej časti Maranella, neďaleko Milána. Šálku s horúcim čajom zobrala a zaniesla ju mladíkovi sediacemu v kúte kaviarne, ktorí sledoval vonkajšie prostredie. S tichým ďakujem jej venoval krátky úsmev a Fran sa pobrala naspäť na svoje miesto, kde si sadla a vrátila sa k svojej knižke. Knižka už mala čo to za sebou, ohnuté predné stránky či zažltnuté stránky vo vnútri. Bolo vidno, že ju číta už po niekoľký krát. Pohľadom kontrolovala dvere, či sa náhodou niekto nechystá dnu ale boli aj také dni ako bol ten dnešný kedy ho presedela úplne sama alebo s ním. Občas sa tu mladík neukáže niekoľko týždňov ba až mesiacov a niekedy je tu takmer každý deň.
„Orgoglio e pregiodizio?*" z čítania ju pre tento krát vyrušil jeho hlas a Francesca prekvapene zdvihla hlavu. Pýchu a predsudok totiž čítala vo svojom rodnom jazyku, v Taliančine. Prekvpapene naňho hľadela, takmer nikdy s ňou nenadviazal žiadnu konverzáciu, teda okrem objednávania si. Dnes to bolo po prvý krát. Rýchlo sa postavila, keď videla, že otvára peňaženku.
„Čítate knihy?" rozhodla sa v konverzácii pokračovať. Podal jej desaťeurovku a peňaženku hneď schoval do vrecka, čím jej dal najavo ako vždy, že jej necháva tringelt. Príliš veľký tringelt.
„Nie, nie je na to čas." krátko sa zasmial načo si Francesca všimla, že sa mu na pravom líci vytvorila jamka. „Grazie." kývol jej hlavou a odišiel. Pri dverách sa mladý monnačan ešte otočil a krátko Francesce zamával, čo jej vytvorilo na perách malý úsmev. Dnes vyzeral byť šťastnejší a spokojnejší než po iné dni kedy tu chodieval. Na pulte sa rozozvučal jej mobil, ktorý hneď zobrala do rúk, keď videla na obrazovke svietiť meno pani Mancini-ovej.
