Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Tak? Musíš mi všetko povedať Francesca. Neni možné, aby som do večera strážila Pietra a ty si prišla s úsmevom na perách." pozrela sa na ňu Lucresia načo Francesca na ňu prekvapene pozrela.
„Vy ste nespali. Teta Lu, ste horšia ako tínedžerky!" nahlas sa rozosmiala Francesca. Lucresia sa spokojne usmiala, pretože videla Francescu konečne šťastnú. Síce nikdy nemala vlastné deti, Francesca pre ňu bola ako vlastná.
„Dievčatko hovor, lebo si to zistím od Charlesa." pobavene odvetila a Fran len pretočila očami.
„Nie, to určite nie. Všetko vám poviem." Francesca zavrtela hlavou a začala rozprávať.
„Takže ťa zobral na západ slnka?" spýtala sa Lucresia Francesci, načo Fran len prikývla. „Ten chlapec by ti zniesol aj modré z neba." usmiala sa Lucresia a pohladila Francescu po tvári. „Nevieš si predstaviť ako ma hreje pri srdci, že si šťastná."
„Čo ak to nie je správne?" nakoniec sa spýtala Francesca.
„Dievčatko, to nikdy nevieš dopredu. Ale ako je Charles v tvojom živote, si spokojnejšia, viac usmievavejšia a pokojnejšia. Myslím, že ti do života vniesol niečo, čo ti v ňom dlho chýbalo." Francesca hľadela na Lucresiu a neprerušovala ju. „Lásku." nakoniec dodala načo sa Fran do líci hneď nahrnula červená farba.
„Je pravda...že pri Charlesovi cítim a zažívam veci, ktoré som nikdy predtým nepocítila a ani nezažila." Fran sa pousmiala „A to ako si ho obľúbil Pietro a ako sa k nemu chová Charles." prehovorila so slzami v očiach. „Naozaj takto vyzerá láska?" spýtala sa Lucresia.
„Áno." prikývla a vtiahla si ju do objatia.
„Cici, ty placeš? Plečo placeš?" prišiel k nej Pietro, ktorý ju hneď objímal. Francesca sa pomedzi slzy zasmiala.
„To nič zlatko. To sú slzy šťastia a nie smútku." pohladila ho po vlasoch.
„Naozaj?"
„Naozaj zlatko." vtisla mu bozk na čelo.
„Dobre deti, rada som dnes s vami bola, ale určite si chcete oddýchnúť aj vy." postavila sa Lucresia na odchod. Francesca jej za všetko poďakovala a vyprevadila ju.
„Plíde dnes Cha?"
„Nie, dnes nie. Dnes je v Paríži."
„A to je ďaleko?" spýtal sa jej Pietro.
„Tak trochu."
„Takto?" roztiahol ruky Pietro načo sa Francesca zasmiala a prikývla.
„Ešte trocha viac." brnkla mu po nose načo sa zamračil. „Dáme si obed a pôjdeme nachvíľu von, dobre?"
„Nechcem ísť von." zamumlal Pietro.
„Nemôžme celý deň sedieť iba doma Pietro." pozrela sa naňho Fran, no on sa len mračil.
„Aj tak nechcem ísť von."
„Pietro..."
„Nie!" zvolal nahlas načo si Fran iba povzdychla, pretože Pietro mal znova jednu zo svojich epizód. Jeho nálada sa niekedy dokázala striedať z minúty na minútu a vtedy mu teda odporovať určite nechcela. Lebo už z vlastnej skúsenosti vedela, že by to dopadlo zle. Hodil svojho macka na zem a rozbehol sa do izby.
„Piet-" Pietro zabuchol hlasno dvere do izby načo si Fran povzdychla. Zdvihla jeho macíka a položila ho na gauč. Radšej ho nechala tak a začala variť obed. Vedela, že keby teraz prišla za ním, tak by nič nevyriešila. Keď mala obed navarený, tak potichu prešla k izbe a opatrne otvorila dvere.
„Počúvaš Francescu?" Francesca započula Charlesov hlas načo sa zamračila. Nakukla do izby a takmer vytreštila oči, keď videla, že Pietro telefonuje s Charlesom.
„Dnes je zlá. Chce ísť von ale ja nechcem."
„Ale no ták. Preto sa na ňu hneváš?" Pietro len mlčky prikývol a keď ma zbadal, tak si schoval mobil za chrbát.
„Zlatko prečo vyrušuješ Charlesa?" pomaly prešla k nemu.
„Nevyrušuje ma. To ja som volal." ozvalo sa spoza Pietrovho chrbta. Pietro vyšpúlil spodnú peru a podal jej mobil. Francesca si ho od neho zobrala a pousmiala sa, keď zbadala Charlesa na obrazovke.
„Ahoj." zamávala mu načo sa Charles doširoka usmial. „Niečo si potreboval?"
„Nie...len...niečo som ti chcel ukázať ale nakoniec si to nechám ako prekvapenie, kým sa vrátim do Maranella." Francesca pobavene prevrátila očami a pritiahla si Pietre k sebe.
„Dobre." S úsmevom prikývla. Pozrela sa za Pietrom, ktorý sa rozbehol von z izby. Vrátila pohľad k Charlesovi na obrazovke, ktorý sa nedokázal zbaviť úsmevu.
„Chýbaš mi Fran." Nakoniec vyslovil bez premýšľania Charles. Fran sa trhane nadýchla, no na tvári sa jej usadil úsmev a srdce sa jej rozbúchalo.
„Aj ty mne Charles." potichu vyslovila a hneď cítila ako jej do líc stúpa červeň.
„Cici, tak ideme?!" kričal od chodby Pietro, ktorý bol už aj obutý. Prekvapene sa naňho pozrela, keď stál medzi dverami.
„Veď si nechcel ísť von?"
„Cha povedal, že ťa musím počúvať." potichu zašušlal načo sa Francesca krátko zasmiala.
„Prepáč Cha, budem musieť ísť. Pietro sa totižto rozhodol, že nakoniec von ideme." pozrela sa na obrazovku mobilu, kde sa Charles doširoka usmieval a prikyvoval hlavou.
„Dobre, dávajte si pozor." pozdravil sa jej a zrušil hovor.
„Odkedy ty tatko počúvaš Charlesa?" upravila mu bundu a pohladila ho po vlasoch.
„Neviiem..." mykol ramenom a utekal ku dverám. Francesca len naňho nechápavo hľadela a nakoniec sa pobrala za ním. Takmer celé poobedie strávili von a samotná Fran bola prekvapená zo zmeny Pietrovej nálady.
Ahojte 😊
Vítam vás späť! Dnes taká oddychová časť ale na ďalšie časti sa môžete tešiť 🤭😁.
Dúfam že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.
