Vojna klanov

Dostanem misiu

,,Laura vstávaj!" kričal na mňa James.
,,Čo sa deje?" spýtala som sa ospalo.
,,Nič. Teda ak nechceš skončiť mokrá. Simu už obliali vodou. Radšej si pohni kostrou."
Vyšla som z izby a počula som z kúpelne zvuk fénu. Simona si zrejme sušila vlasy.
Prišiel ku mne otec.
,,Som rád že si už hore," na vysvetlenie dodal, ,,nerád by som ťa oblieval vodou."
,,Čo sa deje? Je iba pol siedmej." spýtala som sa stále trochu ospalo.
,,Dnes sa bude rozhodovať o tej misii. Budeš bojovať proti ďalšiemu kandidátovi prípadne kandidátke," povedal otec a keď videl ako sa tvárim tak mi to vysvetlil, ,,pravidlá sú jednoduché. Budeš bojovať proti svojmu protivníkovi a musíš ho dostať na zem trikrát."
,,A čo ak to skončí v remíze?"
,,Tak potom tribúna ninjov rozhodne kto lepšie bojoval a pošle ho tam." povedal to tak že som sa cítila ako dement (a to sa mi nestáva často).
,,Super. A kto je môj protivník?"
,,To ešte nevieme. Tam sa dozvieme až tam."
,,A kde to bude?" spýtala som sa.
,,Uvidíš," povedal otec, ,,a obleč si toto."
Vypadalo to skoro ako naše brnenie až na to že nikde nebol znak našej rodiny (biely vlk s modrými ornamentmi na srsti ako zavíja na mesiac).
Zobrala som si ho do izby a prezliekla som sa. Predtým ako som vyšla z izby som sa pozrela do zrkadla. Zobrala som si katanu a vyšla z izby, a nastúpila do auta.
,,Tú katanu tu môžeš rovno nechať." povedal otec a pozeral sa pritom do spätného zrkadla na mňa.
,,Ale potom čím budem bojovať?" spýtala som sa začudovane.
,,Vraj tvoj protivník bojuje iba tessen. Takže tessen tam tiež nebude. Vypadá to tak že budete bojovať saiami."
Oprela som sa o sedadlo a vzdychla si. Dostala som sa tak blízko...tento boj rozhodne o tom či pôjdem na misiu alebo nie. Ak to teraz dokašľem tak sa budem za seba hanbiť do konca života.
,,Už sme tu!" povedal otec spoza volantu.
Pozrela som sa smerom kam sa díval. Myslela som si že tu ide o omyl. Bol tu starý a opustený sklad, a vyzeral tak že tu nikto nebol aspoň dvadsať rokov.
,,Si si istý oci? Mne sa zdá že tu nájdem potkanov a nie bojovníkov."
,,Nemaj strach. Je to tu. Museli sme to predsa premiestniť tam kam by nikto neišiel. Ty si myslíš že by tam niekto chodil ak okolo sú varovné tabule?" spýtal sa otec.
,,Ale čo sa stane ak sa sem niekto dostane?" spýtala som sa.
,,Vymažeme tej osobe pamäť." povedal mi otec akoby to bolo úplne normálne.
Radšej som mlčala. A dívala som sa na ten starý sklad. Keď som sa chystala vystúpiť otec ma zadržal.
Pozrela som sa naňho spýtavo.
,,Tu máš." povedal a podal mi zlatú masku aj s prsteňom.
Zobrala som si ich nadýchla som sa a nasadila si masku, a vyšla som z auta.

Vošla som do skladu.
Zvonka síce vyzeral opustene. Nikoho by nenapadlo sem vojsť.
Otvorila som dvere a to čo som videla mi vyrazilo dych. Interiér skladu bol úplne iný ako jeho exteriér. Vnútri sa nachádzalo aspoň sto ľudí.

Išla som do stredu miestnosti. Predomnou stál nejaký muž v červenom kimone.
,,Ahoj, ty budeš Laura. Som Oscar. Poď somnou."
,,Kam?,"spýtala som sa, ,,Prepáčte ale ja som tu kvôli tomu aby som bojovala s niekým, aby som sa potom dostala na misiu."
,,Ja ťa ku tomu niekomu dovediem." povedal mi s úsmevom.
,,Môžem Vám tikať Oscar?" spýtala som sa nesmelo.
,,Jasné. Všetci mi tikajú. Ešte aj tvoj brat."
,,James ťa pozná? Nič mi nehovoril."
,,Je ešte veľa vecí ktoré o ňom ešte nevieš." povedal mi Oscar záhadným hlasom ktorý som nenávidela.
Tak dlho som nad tým rozmýšľala že som si ani nevšimla, že stojím pred mojím protivníkom. Bol rovnako vysoký ako ja a bol rovnako oblečený ako ja. Oscar nás zaviedol na ,provizórne pódium' a odišiel. Onedlho za nami prišla jedna energetická žena celá v zelenom ešte aj kunaie mala zelené a dala nám obom po páre saii.
,,Poznáte pravidlá?" spýtala sa nás.
Ja aj s mojím protivníkom sme bez slova prikývli.
Otočila sa nám chrbtom.
,,Ticho!"zakričala na ľudí pod pódiom. Všetci zrazu upriamili zrak na nás a ja som bola rada že mám na ksichte nasadenú tú zlatú masku lebo som sa asi červenala.
Otočila sa a odkráčala ku schodom keď po nich vyšla zastala na plošinke a sadla si do jediného voľného kresla.
Boli tam také ešte tri pozrela som sa na ľudí ktorí na nich sedeli. Vedľa tej pani v zelenom sedel Oscar,vedľa neho sedel nejaký pán v žltom a vedľa neho nejaká pani v bielom.
Niečo mi došlo tie kreslá znázorňovali štyri ročné obdobia. Chcela som nad tým všetkým ešte porozmýšľať ale tá pani v bielom nás vyzvala aby sme sa pripravili na boj.
Zaujala som svoj bojový postoj s mojimi najneobľúbenejšími zbraňami.
Nadýchla som sa a čakala som na útok. Môj protivník sa ku mne priblížil a jedným plynulím pohybom mi odhodil svojou saiou moju saiu, a potkol ma.
Ocitla som sa na zemi. To nič, nič sa nedeje snažila som sa upokojiť stále ťa musí ešte dvakrát dostať na zem.
Zložila som si masku aby som mohla normálne dýchať a naštvane som zazerala na osobu ktorá nadomnou stála.
,,Ale,ale daj si tu masku princezná. Nechcem ti doškriabať ksicht." povedala osoba nadomnou jej hlas sa mi zdal povedomí.
,,Lea?" spýtala som sa po tichu.
,,Ty si myslíš že zo seba robím to čo nie som?" spýtala sa osoba nadomnou a zložila si masku.
Neverila som vlastným očiam! Bola to Rachel.
,,Vstávaj! Chcem aby sa tento súboj skončil ešte dnes."
Postavila som sa a rozmýšľala som nad tým čo to hovorila Lucia Rachel sa nikdy neubráni rýchlemu a nečakanému útoku zo zadu urobila som niečo čo sa na mňa vôbec nepodobá.
Začala som sa jej motať za chrbtom. Chvíľu bola dezorientovaná z toho kam som zmizla a práve v tedy nastala moja chvíľa išla som rýchlo pred Rachel, a dostala som jej ruku do mojej saie, a sústredila som sa na všetko čo som robila, a použila som všetkú svoju silu na to aby som vyšvihla Rachel do vzduchu ale pritom ju nezranila.
Na okamih som zavrela oči počula že niečo dopadlo predomňa. Otvorila som oči a pozrela na Rachel ležala na zemi a držala si zápästie. Pribehla k nej Lucia a niečo jej hovorila. Rachel sa zo začiatku tvárila že Luciine slová jej nie sú po chuti ale na koniec prikývla. Lucia sa rozbehla za Oscarom a niečo mu povedala.
Oscara to asi neprekvapilo a prikývol.
Išiel ku tej žene v zelenom a niečo jej povedal. Ona prikývla a išla ku nám na pódium.
,,Vyhráva Laura!,"jej hlas prehlušilo tlieskanie ľudí tak chvíľu počkala a pokračovala, ,,Kedže sa Rachel dobrovoľne vzdala víťazom sa stáva Laura, a to znamená, že už máme vybratú osobu ktorá bude donášať od Susanoovho klanu informácie."
Ozval sa ohlušujúci potlesk usmiala som sa na všetkých ľudí aj keď som ich nepoznala.
Išla som ku Rachel a chytila som ju okolo pliec, a pomohla som jej vstať.
,,Prečo si ma nechala vyhrať?" spýtala som sa jej.
,,Mám na to viac dôvodov." povedala mi.
,,Aké?"
,,Tak po prvé zlomila si mi zápästie a po druhé myslím že si tú misiu zaslúžiš viac ako ja."
Tieto slová ma od nej prekvapili hlavne tie, že si tú misiu zaslúžim.

Rachel odišla a išla za svojou rodinou.
,,Bol to dobrý súboj." zhodnotil James.
,,Máš pravdu James,"zhodnotila Sima, ,,mohol trvať aj dlhšie."
Nasadla som do auta bez slova a začala som rozmýšľať nad tým ako sa pripletiem Susanoovi do klanu a ako budem donášať správy...

................................................

Túto kapitolu by som chcela venovať kattykill_88 za jej voty ku môjmu príbehu.
Dúfam že sa kapitola páčila a že nevadí keď som ju napísala asi dvakrát dlhšie než zvyčajne :) nabudúce sa ju pokúsim skrátiť.