Vojna klanov

Tri mesiace

*Z pohľadu Lauri*
,,Zajtra bude New York patriť nám." uchechtol sa Igor a podával otcovy kufrík plný uránia.
Otec ho otvoril a skontroloval.
Otočila som sa a odyšla do mesta.
Za tie tri mesiace sa to tu zmenilo. Z rušného mesta sa stala diera plná strachu.
Prechádzala som takmer prázdnymi ulicami.
Žiadne deti, žiadny dospelí, už nikto a nič nezabráni Susanoovi ovládnuť mesto... svet je stratený.
Prikotúlala sa ku mojej nohe florbalová loptička. Zdvihla som ju a išla do tmavej uličky...ako som predpokladala jeden chlapec na mňa hľadel očami plnými strachu,išla som k nemu a podala mu loptičku.
,,V pohode?" spýtala som sa ho.
Neodpovedal mi, ale za to sa ešte viac roztriasol.
,,Nemusíš sa ma báť, nechcem ti ublížiť." vytiahla som si z vrecka žuvačky a ponúkla ho.
,,Kto si?" spýtal sa, ale žuvačky neprijal tak som ich dala naspäť do vrecka.
,,Som Laura Kodgi." povedala som.
,,Prečo tvoj otec zabíja ľudí?"
,,Neviem." zaklamala som mu.
,,Prečo mu v tom nezabrániš?"
,,Neni to také ľahké. Kde máš rodičov?"
,,Môjho otca pred týždňom zabil tvoj otec a moja mama je doma."
Spomenula som si... týždeň dozadu v divadle sa mu jeden muž vzbúril...rovno ho na pódiu popravil.
,,Kde bývaš? Odprevadím ťa. V tomto čase by si sám nemal chodiť po meste."
,,Na rohu pädesiatej šiestej a tretej."
,,Tak fajn, poď."

*Z pohľadu Leonori*

Už prekliate tri mesiace trčíme v tomto dome mimo mesta. Tri mesiace som nevidela svoju partiu, a tri mesiace čakám na svoju pomstu Susanoovi.
Pomstím ten deň keď zaútočil na moju rodinu.
,,Lea!" rozbehla sa za mnou Lucia a nevypadala dvakrát nadšene.
,,Čo je zase?!"
,,Nemôžeme nájsť Blázna nevidela si ho?"
,,Kto tým bláznom je?"
,,Ten potkan."
,,Aký potkan?!"
,,Ten, ktorého sme včera našli v pivnici."
,,To nemyslíte vážne! Ja som vám ho prikázala vypustiť! Veď môže mať besnotu, blchy, a všeliakú inú háveď!"
,,No, hej...kázala si aby sme ich vypustili, ale James je starší..." pustila sa do vysvetľovania.
,,Mám ho, je v kôlni!" ozval sa Samuelov hlas v kôlni, Lucia sa na mňa nevinne usmiala a išla za ním.
James ja ťa dorazím...
Išla som za ním do domu.
Sedel v obývačke a zase čumel do ohňa v kozube.
,,Pokazíš si tým zrak." povedala som a zapla telku.
,,Čože?" spýtal sa a akoby ma ani nepočul.
Od vtedy, ako ho Susanoo takmer zabil s Kurare má také ako keby nedostatky, ale sme radi, že aspoň žije, ešte pred dvomi mesiacmi sme mysleli, že bude ochrnutý, ale všetko je už v poriadku, teda až na to, že niekedy nejakú chvýlku nevníma.
,,Upozorňovala som ťa, že tým civením do ohňa si pokazíš zrak."
Odtrhol odtiaľ pohľad a pozrel na mňa.
,,Mal som pocit, že si si chcela niečo somnou vybaviť."
,,Vlastne aj áno. Ako to robíš, že ťa moja jednotka vníma ako svojho lídera a nie mňa?"
Prisadol si a dal mi dolu šatku, ktorou som skrývala jazvu po palarizèru.
,,Mala by si sa uvoľniť. Nikto nebude počúvať lídera, ktorý sa bude chovať ako veľký šèf." poradil mi a začal mi masírovať krk.
Doslova som sa pod jeho prstami rozplívala, vedel čo a ako...mala som pocit ako keby som nemala žiadne starosti. Ako keby sa nič nezmenilo... ako by som sa vrátila s partiou do minulosti a spoločne by sme ,,tak trochu" vandaličili po New Yorku.
Z predstáv ma prerušil hlas mojej kamošky z televýzie.
,,Dobrý večer, prerušujeme vysielanie kôli špeciálnej správe," pozrela sa do papiera, ktorý jej podal nejaký chalan (vypadal dosť exoticky), pozrela na neho a potom do kamery, ,,toto neprečítam, radšej zomriem.".
Ten chalan vytiahol whishikashi išiel za ňu, zdvihol jej hlavu, a drgol do nej.
,,Vzoprite sa mu nedovoľte mu ovládnuť mesto!" boli jej posledné slová.
Na kamere boli kvapky krvy.
,,Evangelin." šepla som.
Z oka sa mi vytisla zatúlaná slza. Pocit uvoľnenia a šťastia v srdci bol preč, ten teplý pocit vystriedal ten ľadový, túžba vraždiť len kôli pomste za kamarátku, ktorá ma dokázala postaviť na nohy po smrti otca, a pritom ona sama prišla o oboch rodičov.
,,A dosť!" James sa postavil a vypol telku.
,,Ak nezaútočíme teraz tak bude neskoro, zajtra večer bude celé mesto pod kontrolou Susanoo-a (áno, stále neviem ako sa to skloňuje :P )." pokračoval.
,,Zabudol si na to čo sa stalo naposledy?! Lucia mala zlomené zápästie a ty si mohol zomrieť. Sme len deti."
,,Niesme len deti sme statočný a trochu šialený a to je dokonalá kombinácia na záchranu mesta. A navyše máme výhodu on si myslí, že som zomrel, stavíme na moment prekvapenia."
Podal mi ruku pozrela som von oknom začalo mrholiť, potom som pozrela na oheň, na telku, a na koniec na Jamesa v hlave sa mi vynorila myšlienka na Evangelin vzoprite sa mu nedovolte mu ovládnuť mesto na koniec som prijala Jamesovu ruku a potriasla som s ňou.
Chvýlu sme tam stáli a pozerali si do očí.
,,No tak poďme do práce! Veď chceme do zajtra zachrániť mesto!" prehlušila som ticho.
,,Stará Leonora." povzdychol si James s úškrnom.

.............................................................

Ufff...zdá sa, že robím rekordy :). No, ľudkovia, čo na to povedať som sama zo seba príjemne prekvapená :).
Takže nasledujú zvyčajné ,,oznamy" :P :D.
Uvažovala som nad tým, že ďaľšiu kapitolu rozdelím do troch častí, alebo ju napíšem v jednej hromade, ale bohužiaľ sa obávam, že bude mať niečo cez 1500 slov (najmenej). Možno bude urobená už čoskoro. Ja viem, že som napísala, že mám omedzený prístup k netu, ale teraz som chorá (čo je celkom pekné plus, že nemusím ísť do školy a môžem dopísavať tento príbeh, ale aj mínus, že musím ležať v posteli :( :/ ) takže využívam mobil a mobilné dáta :) (neviete koho bol nápad vymyslieť mobilné dáta keby som mohla tak by som mu aj ruky vybozkávala :) ).
PS: Ok, ,,trochu" som sa rozkecala. To bude asi vedľajší efekt mojej nudy... :P.
Prosím váš mohli by ste mi niekto napísať či sa dá pozastavenému príbehu pridať nová kapitola (nie, tento príbeh nemám v pláne pozastaviť).