Vojna klanov

Problémi

*Z pohľadu Susanoo-a*
Ten prekliaty náramok sa zase rozpálil!
Rýchlo som ho dal dole z ruky a šmaril do vázi s kvetmi na hotelovej izbe v Dubaji.
Zavolal som Yune a povedal nech mi dá Kitszume pozeral som na stúpajúci dym vychádzajúci z vázi.
,,Áno, pane?" spýtala sa Kitszume.
,,Zase si začína uvedomovať kto je."
,,Nič sa nedá robiť musíte ju ovládať." povedala s pokojným hlasom.
,,Kitszume neštvi ma! Ako ju mám ovládať keď je v tábore, ktorý je v Japonsku, a ja som v Dubaji."
,,Pomocou toho náramku."
,,Ako?"
,,Musíte si ho dať na ruku a vcítiť sa do jej situácie potom si pomyslite to, čo chcete aby si myslela."
Zrušil som ju a vylovil náramok z vázi.
Stále pálil ale aspoň bol trochu chladný.
Urobil som všetko čo mi povedala, bol som pred chlapcom zrejme na ňho chcela pred chvýlou zaútočiť, chytilo ma (teda chcel som povedať ju) nejaké dievča a potom sa niečo pokazilo, niečo ma vytiahlo z Laurinej mysli do mojej hotelovej izby.
Zazvonil mi mobil...neznáme číslo.
,,Áno? Pri telefóne Susanoo Kodgi."
,,Otec Lauri Kodgi?"
,,Áno čo vyviedla?"
,,Napadla spolutáborníka chceme aby ste prišli."
,,Samozrejme prídem čo najskôr to pôjde."
To dieťa je úplne po mne neni tam ani týždeň a už má prúser.
Vyšiel som pred hotel a zavolal si taxi.
,,Kam to bude?" spýtal sa čiernovlasí taxikár s úsmevom.
,,Na letisko a rýchlo."
O pol hodinu som sedel v lietadle smerujúcom do Tokia.
Celú cestu som strávil čítaním knihy v japončine.
O dve hodiny som si sadol za volant auta a išiel do tábora si vziať svoju ,,celkom neškodnú" dcéru.

,,Dobrý deñ, sadnite si." vyzval ma riaditeľ táborových aktivít Mark Krestel.
Počúvol som a sadol si, Mark sa oprel o stenu a pozoroval šantiace deti v tábore.
Prišla moja dcèra aj s riaditeľom Xeiom Wu.
Laura si sadla na na stoličku vedľa mňa a položila si svoje obviazané dlane na kolená.
Bol som nemilo prekvapený, Laura by sa nikdy neporezala (teda aspoň ja o tom neviem).
,,Viete čo sa stalo?" spýtal sa Xeio.
,,Nie, odkiaľ by som sa to mal dozvedieť keď ste mojej dcére vzali mobil?"
,,To mi je ľúto ale je to štardartný postup. Koniec koncov my sme...," nestihol to dopovedať lebo ho prerušila Laura, ,,tábor a nie kaviareň."
,,Myslím, že tuto milá slečna by chcela niečo povedať." povedal nafučane Mark.
,,Myslíte si teda správne. Ten nafúkany číñan si to zasluhuje."
Riaditeľ sa postavil.
,,Takto o mojom synovy hovoriť nebudeš!" vyhrážal sa Laure.
Teraz som sa pre zmenu postavil ja a riaditeľa som jednoducho šmaril o stenu.
,,Ty pre zmenu nebudeš takto hovoriť s mojou dcèrou!" zavrčal som.
,,Otec! To nesmieš!" začala ma poučovať.
,,Choď sa zbaliť vraciaš sa do New Yorku."
,,Ale..."
,,Choď sa zbaliť!" zvýšil som hlas a nasledoval ju do chatky.

,,Ako to dopadlo?" spýtalo sa jej nejaké dievča.
,,Vraciam sa." odpovedala Laura smutne a išla si hore po kufor.

*Z pohľadu Jamesa*

Sedeli sme tu a čakali na zázrak,ktorý by nás odtiaľto dostal.
Prišiel Chaplin aj s jedlom a dal ho nám.
Ja som sa toho ani nedotkol... nechcem byť paranoidný ale mohol do toho zamiešať jed alebo čo.
,,Musíš niečo jesť...takto iba zoslábneš a zomreš na podvýživenie." začal ma poučovať ako to robieval otec keď sme prehrali stávku a museli sme jesť týždeň jedlá z cestovín.
Otočil som sa mu chrbtom.
,,Ako chceš...ja ťa nútiť nebudem." povedal a išiel na odchod.
Potkol sa o Leinu kabelku a z nej (tej kabelky aby sme sa pochopili :) ) vypadlo zopár hviezdic (shuriken).
Išiel hore a zavrel za sebou dvere.
Započúval som sa do ticha aby som zistil, či náhodou nestojí za dverami, ale asi nestál.
,,Rachel!"
,,Čo je?"
,,Tie hviezdice...zober ich."
Lahla si na zem na brucho prestrčila ruku cez mreže a zobrala rovno celú kabelku.
,,A teraz čo?" spýtala sa.
,,Každému daj jednu." zavelil som a ona poslúchla.
Všetci pochopili snažili sa pomocou shuriken prepíliť mrežu aby potom mohli vypáčiť mreže.