Vojna klanov

Počúvam za dverami (zase)

Zobudila som sa do nedeľného rána. Sadla som si na posteľ a uvažovala nad tým či má zmysel výjsť z izby, a možno by som uvažovala aj ďalej keby niekto niečo nerozbil.
,,Laura ťa asi zabije Sima." informoval James.
,,Bola to nehoda! Nechcela som to rozbiť! Radšej mi pomôž spratať tie črepiny James!"
Postavila som sa z postele a otvorila som dvere. Sima sa pozrela na mňa a stuhla.
,,Čo si rozbila? Dúfam že nie tú vázu z Japonska." snažila som sa ostať pokojná.
,,A len tak čisto teoreticky. Čo by sa stalo keby som ju rozbila?" spýtala sa nesmelo.
,,Zrejme by som ti asi tie črepiny napchala do hrdla."
,,Prepáč! Bolo to nechtiac."
,,Ja ťa asi pretrhnem Simona! Ty si ju rozbila?!"
Práve keď som chcela Simonu napadnúť. Vošla mama. Pozrela sa na mňa a ja som to nechala tak a išla s ňou do kuchyne.
,,S čím ti môžem pomôcť?" spýtala som sa jej.
Práca v kuchyni patrila k mojim najobľúbenejším činnostiam.
,,Mohla by si naškrobať zemiaky." odpovedala mi.
Práve keď som doškrobala vošla Sima a povedala mi: ,,Máš ísť do obývačky."
Pozrela som sa na mamu a ona mi prikývla na znak toho že jej to neprekáža.
Sadla som si vedľa Jamesa na moje staré miestečko oproti kozubu.
,,Dnes príde návšteva. Dúfam že sa budete správať tak ako sa patrí a nešaškovať." povedal nám otec.
,,Aká návšteva?" spýtal sa James.
,,Uvidíš," usmial sa otec,,, v každom prípade sa nenechajte vyprovokovať."
O tretej prišla spomínaná návšteva. Prekvapilo ma že najprv vošla nejaká dospelá žena v stredných rokoch s hnedými vlasmi a sivými očami. Potom prišla Lea, Rachel, Samuel a na koniec Lucia.
,,Ahoj Sima." pozdravila Lucia nesmelo.
,,Vy sa už poznáte?" spýtala tá žena v strednom veku (zrejme ich mama).
,,Hej. Stretli sme sa už včera." odpovedal Samuel svojej mame.
Otec sa pozrel na mamu a ona sa pozrela na tú pani.
,,Buďte dobrý a choďte sa hrať niekde von. O.k.?" povedala mama a išla do obývačky, a zavrela dvere.
,,Hráte futbal?" spýtal sa Samuel.
,,Niekedy," odpovedal James,,,poď Laura máme ísť von."
,,Ticho. Počúvam." odpovedala som po šepky a išla po špičkách ku dverám. Kľakla som si a počúvala som rozhovor troch dospelích ľudí.
,,Máme na výber," hovoril otec,,,buď tam pošleme niekoho aby nám donášal alebo budeme čakať na Susanoove kroky, a dúfať že nedocieli to čo chce."
Zadržala som dych. Takže otec predsa len niečo o tom vie. Počúvala som ďalej.
,,Sú to len deti. Nie sú vycvičené na to aby donášali. Správy o nepriateľových plánoch. Môže sa niečo zvrtnúť a nedopadne to dobre." hovorila moja mama.
,,Ja to chápem ale musíme zistiť o čo ide Susanoovy s Igorom." hovorila Samuelova mama.
,,Niekoho teda pošleme." nechal sa prehovoriť otec.
,,To nemyslíš vážne! James bude mať tento rok 17! Laura 16 a Simona 14! Sú to len deti." rozčuľovala sa potichu mama.
,,Spýtame sa kto by chcel menšiu výpravu a oboznámime ich s plánom." šepkal otec.
,,Prečo práve deti? Sú neplnoletý a už budú zachraňovať celé mesto! Oni nie sú superhrdinovia ale obyčajní smrteľníci." snažila sa prehovoriť otca mama.
,,Smrteľníci ktorý ovládajú skoro všetky bojové umenia." snažil sa obhájiť otec.
,,O tom kto pôjde ale rozhoduje tribúna ninjov." povedala Luciina mama.
Odstúpila som potichu od dverí a bežala som von do záhrady. Čupla som si ku soche ženy v ľudskej veľkosti a rozmýšľala som ako o život.
Chcela som sa dozvedieť čo má Susanoo v plánoch a toto bola vynikajúca príležitosť, a bola aj dosť nebezpečná. Lenže o tom kto tam pôjde rozhoduje nejaká tribúna ninjov. Bola mizerná šanca že sa tam dostanem ja. Mala som svoje muchy ako každý a ešte nikdy som nepracovala v utajení.