Vojna klanov

Čože?!?

*Z pohľadu Lauri*
Zbudila som sa pripútaná na kamennom stole u Kitszume.
Horelo okolo mňa veľkè mnoźstvo sviečok.
Prišla Kitszume aj s otcom. Otec si dal dole náramok, ktorý mi bol povedomí.
,,Chyť ju za ruku." povedala Kitzsume s kľudným hlasom otcovy, ktorý to následne urobil.
Niečo mi nejakou zmesou nakreslila na tvár a ruky, a začala odriekavať nejakú báseň alebo modlidbu (?).
Mala som divný pocit akoby som zabúdala na všetko čo poznám.
Položila mi náramok na čelo a ja som cítila ako sa ten náramok zohrieva (v jednej chvýli som si myslela, že mi na čelo položili žeravé uhlíky), kričala som od bolesti.
Keď skončili, Susanoo ma pohladil po vlasoch a odyšiel, Kitzsume vzala nejakú rastlinu a položila mi ju na viečka, ktoré mi hneď oťaželi a ja som zaspala bezsenným spánkom.

*O päť hodín neskôr*
Pozrela som sa na budík, ktorý mi oznamoval, že je osem večer.
Posadila som sa na posteli a z podpostele som si vytiahla knihu o gotickom umení.
Niekto zaklopal.
Zobrala som si červený župan, ktorý som si obliekla, a prekrížila som si ruky aby som dala na javo, že ak ma bude niekto vyrušovať po siedmej hodine večer, tak z neho vytrieskam dušu.
,,Ďalej!" zvolala som.
Vo dverách stál otec. Prišiel ku mne a sadol si na posteľ.
,,Pamätáš si niečo?" spýtal sa.
,,Nie, iba to, že som bola s Kitszume a potom už nič."
,,To nevadí. Čoskoro si spomenieš." povedal a postrapatil mi vlasi.
,,Nemôžem ísť s Yunou pozreť mesto?"
,,Dnes nie, idete somnou na stretnutie s Igorom a Cardovcami."
,,Aha..." povedala som smutne.
,,Ale no tak... veď cez víkend ideš so mnou do Tokia."
,,Fajn. Čo si mám obliecť?"
,,Pre zásielku si prídeme do prístavu, takže žiadne šaty."
,,Okéj."
,,O dvadsať minút buď dole." povedal a odyšiel z mojej izby.
Pobrala som sa k skryni a vytiahla si červené kraťasi a bielo-modré pásikavé tielko.
Zišla som dole a čakala. Keď som zrazu začula z dola rachot.
Išla som to pozrieť roboty boli v poriadku, Kitszume sa zamkla takže je v poriadku, a v želároch by nemal nikto byť ale bola som si istá, že rachot vyšiel odtiaľ. Otvorila som dvere a nakukla.
Boli tam tri baby a dvaja chalani.
,,Laura si v poriadku!"
,,Kto ste, a odkiaľ viete moje meno?"
,,Teraz neni čas na srandy Laura." povedalo na výzor asi najstaršie dievča.
,,Laura čo tu robíš máš čakať hore."
,,Už idem Yuna."

,,Kto to je?" spýtala som sa jej.
,,Ty si vážne nič nepamätáš?"
,,Nie."
,,Tak pre tvoju informáciu to sú tí,ktorí ťa napadli, takže už za nimi nechoď."
,,Hotové dievčatá?" spýtal sa nás otec.
Ja a Yuna sme prikívli a nastúpili do auta.

*V prístave*
Igor s Viktorom a Cardovcami už čakali na dohodnutom mieste.
,,Máte to?" spýtal sa otec.
Obaja prikívli s úsmevom.
Otec na nás kívol hlavou a my sme išli s Viktorom ku kufru auta.
Viktor ho otvoril a podal nám jednoduchý koženný kufrík.
Išli sme aj s Viktorom za ostatnìmi. Cestou som si všimla, že Yuna pokukuje po Viktorovi.
,,Chodte do auta."
,,Hai." odpovedali sme s Yunou poslušne a odyšli na parkovisko.
,,Inak, čo je medzi tebou a Viktorom?" spýtala som sa keď sme už sedeli v aute a sestra mala na kolenách kufrík s batériou.
,,Nič, prečo by malo?" odpovedala mi a kŕčovito zovrela rúčku kufra.
,,Ja len, že si sa na ňho pozerala tak...inak než na ostatných chalanov."
Chcela mi niečo dvrknúť ale nastúpil otec tak radšej mlčala.
,,Mám pre vás prekvapenie." povedal nám spoza volantu.
Yuna sa vystrela a ja som začala rozmýšlať čo to tak môže byť.
,,A čo to je?" spýtala sa Yuna.
,,Poviem vám to až doma."

*V základni*
,,Tak čo sa deje?" spýtala sa Yuna (prekvapenia nemala veľmi v láske).
,,Laura ty ideš somnou do Tokia a budeš mesiac na tréningu..." hovoril otec ale ja som ho prerušila: ,,Mesiac? Sama? A v Tokiu? To hádam nemyslíš vážne?!?."
,,Yuna, ty tu zostaneš a prevezmeš to na mesiac pod svoju ochranu." pokračoval akoby som ho neprerušila.
,,Hai." povedala Yuna a trochu sa pousmiala.
,,Povedal si, že mám ísť s TEBOU do Tokia, nie, že ma tam doručíš do nejakého ninja-tábora a odýdeš."
,,Prospeje ti to. Príroda, zážitky, súťaže a čo je najhlavnejšie nájdeš si kamošov."
,,Tých si môžem nájsť aj v New Yorku."
,,Choď sa zbaliť."
,,Otec prosím! Neposielaj ma tam! Budem robiť všetko čo mi dáš na robotu ale prosím neposielaj ma do tábora!"
,,Už som rozhodol...choď sa zbaliť."
Zavrčala som a cestou do izby som rozbila nejakú vázu zo starožitností.
Podyšla som ku skrini a vytiahla som od tial kufor a nahádzala do ňho obsah skrine.
Už som sa chystala na odchod keď som zastavila pri fotke s mojou mamou, Yunou a otcom keď som mala niečo vyše pol roka.
Keby tu tak bola tak by otcovy odhovorila ten tábor .
,,Laura už máš ísť dole." povedala Yuna keď nakukla do mojej izby.
Bez slova som hodila fotku do kufra a išla za otcom.
,,A kedy prídeš?" spýtala sa Yuna keď sme uź sedeli v aute (ja na mieste spolujazdca).
,,O mesiac." odpovedal otec jednoducho.
,,Ale veď si povedal, že Lauru odvezieš do tábora, nič viac, nič menej."
,,Musím skontrolovať ostatné budovy a ešte pôjdem na týždeň do Paríža. Veď vieš čo máš robiť."
,,Radšej choďte nech nezmeškáte lietadlo." povedala Yuna naduto.
Otec si dal pás a už sme išli.

,,A vlastne do akého tábora ma chceš odpratať?"
,,Aby si vedela nechcem ťa nikam odpratať ako si povedala, chcem ti len dať nové skúsennosti."
,,Mhhh. To si ma mohol rovno vysadiť uprostret džungle a povedať mi nech prežijem mesiac medzi tým hmyzom čo tam je."
Vystúpili sme pred letiskom, kúpili sme letenky a nastúpili do lietadla.

.............................................................

Tak nová časť je na svete! Menila som jej názov do tedy, kým som s ním nebola aspoň trochu spokojná :).
No dúfam, že sa páči (aj kapitola, aj názov kapitoli) :).