Šesťdesiat Šestka 2 || Lando Norris || ✓

• 19. •

Marec 2030

Francis netrpezlivo poklepávala nohou o chodník. Na hlave mala klobúk a slnečné okuliare, jar prišla načas a Londýn zaplavilo slnko, čo veľa ľudí prekvapilo.

"Meškám!!" ozval sa hlas spoza nej. "Prepáč. Mama prišla neskôr pretože na diaľnici bila nehoda- To je vlastne jedno." Lando Francis pobozkal, chytajúc ju za ruku. "Ako sa cítiš?"
"Ako si sa cítil pred tvojim prvým závodom v jednotkovom monoposte?"
"Skoro som sa pozvracal do prilby a pred závodom som polhodiny sedel na záchode."
"Tu máš svoju odpoveď."

Spoločne sa pobrali do korporátnej budovy, kde mali dohodnuté sedenie s právnym zástupcom adopčnej spoločnosti.

"Hamiltonová, Norris. Máme stretnutie s doktorom Pembletonom." Lando sa ozval do zamyslenej recepčnej.
"Doktor má stretnutie. Počkajte ho v pracovni číslo štyri, prosím. Dvere na konci chodby." ukázala recepčná. "Budete si želať niečo na pitie?"
"Čaj, prosím. A pre Francis espresso. Čisté."

Pobrali sa do pracovne a pár minút neskôr im recepčná doniesla požadované nápoje.

"Ak by ste niečo potrebovali, pokojne ma kontaktujte prostredníctvom telefónu. Stačí zodvihnúť slúchadlo."

Osameli.
Nervozita v oboch pomaly narastala, už ani Lando nedokázal ukryť fakt, že má strach ako stretnutie dopadne.

"Čo ak nám to nepovolia?" Francis rozprávala potichu, hrdlo mala stiahnuté, zádery na prstoch prehlbovala.
"Nemysli na negatíva. Jasné, že nám to povolia. Ani na sekundu som nezapochyboval."

Klamal.
Samozrejme, že ho premohla myšlienka, že im adopciu nepovolia. Predsa len, majú prácu, ktorá je nestabilná, jeden deň sú doma a na druhý deň môžu byť na ceste na druhý koniec sveta.
Avšak aby upokojil Francis, musel jej zaklamať a uhrať to na istotu.

Minúty plynuli a Francis s Landom sedeli v čalúnených kreslách, každý z nich mlčky hľadel iným smerom, ticho medzi nimi narúšalo len rádio, ktoré hralo nemožné moderné piesne.

"Pani Hamiltonová, pán Norris." do miestnosti konečne vošiel chlap v obleku. "Ospravedlňte moje meškanie. Mal som stretnutie s ešte jedným párom-"
"To je v poriadku." Francis na neho nervózne pozrela, nechty zaryla do operadla kresla. "Máte to rozhodnutie?"
"Mám."
"A?" nervozita v nej stúpala.

Doktor Pembleton skákal pohľadom po manželskom páre.
Už mal pred sebou stovky takých ako Francis a Lando. Ale dvaja jazdci pred ním boli niečím špeciálni. Za iných okolností by im dvom adopciu neumožnili.

Vychovávali však vlastné dieťa, bolo oň postarané, nič malej slečne nechýbalo a rovnako mič nechýbalo ani manželom.

"Ste si istý, že do toho idete? Keď podpíšete papiere, niet cesty späť. Nedá sa to zrušiť." pozorne skúmal mimiku ich tváre, nemé gestá, ktoré sa naučil čítať v ľuďoch.
"Doktor, o nič iné nám nejde. Aké je rozhodnutie súdu?"

O pár minút neskôr Francis s Landom podpísali papiere, ktoré ich životy zmenia od základu. Kým doktor Pembleton odišiel dokumenty potvrdiť a prekopírovať, Lando sa otočil na Francis, ktorá nervózne poklepávala nohou.

"Toto je veľký krok, Franny. Obrovský krok." uprel na ňu pozorný pohľad.
"Viem. A už sa neviem dočkať na túto časť nášho života." vydýchla Francis a natiahla ku nemu ruku.

Vymenili si nervózny úsmev, Lando Francis chytil za ruku a jemne stisol.

"Ľúbim ťa. Navždy." šepol.
"Ja teba ešte dlhšie." odvetila pokojne.

• • • • •

Júl 2030

"Vyššie!"
"Nemôžem ťa hojdať tak vysoko!"
"Ocko! Vyššie!"
"Gennie-!"
"Prosím!"