Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 3

Tvrdo som dopadla na jeden z kamenných hrobov. Náraz bol taký silný a nepríjemný, až mi cvakli zuby. Zo zápästia mi vystrelila bolesť a baterka sa skotúľala na zem plnú prachu a kameňa ďaleko odo mňa.

"Erin! Si v poriadku?" Deanov hlas znel vydesene. "Nehýb sa, zavolám záchranku a hasičov, aby ťa odtiaľ vytiahli!"

Utrela som si predlaktím oči od prachu a zaškúlila som hore. "Neblázni, nič mi nie je."

Dean sa nakláňal spolu s dekanom ponad okraj diery a obaja na mňa vydesene civeli. Tvárili sa, akoby som sa prepadla do samotného pekla, z ktorého niet úniku.

Ach, už začínam byť poetická.

Chrbtom ruky som si utrela spotené čelo a opatrne som zliezla z hrobu. Zohla som sa po baterku a kýchla som si od prachu, ktorý sa tu všade víril a štípali ma z neho oči.

"Erin!"

"Som v poriadku, Dean. Zatiaľ nikoho nevolaj, idem to tu preskúmať."

"Zbláznila si sa?"

Zdvihla som hlavu a namierila som lúč svetla priamo Deanovi do tváre. "Teraz ma počúvaj, Wilson. Skúmala som egyptské hrobky v oveľa horších a nebezpečnejších podmienkach, ako sú tieto, tak sa prestaň správať ako moja mama a radšej mi sem hoď diktafón!"

Dean naprázdno zatvoril ústa. Sledovala som, ako pevne zovrel pery a následne mi hodil diktafón, ktorý dovtedy držal v ruke. Bez problémov som ho chytila, zapla som ho a s baterkou v ruke som sa poobzerala.

"Dávaj si pozor," Deanov hlas znel ustarostene. "Nechoď ďaleko." Potom som začula, ako sa obrátil k dekanovi. "Je nejaká šanca dostať sa k nej dolu?"

"Podlaha by sa mohla celkom prepadnúť. Musíme počkať na záchranné zložky."

"Tak im zavolajte!"

Ignorovala som obidvoch mužov nad svojimi hlavami. Prvotný strach z pádu sa vytratil a nahradilo ho vzrušenie. Na nahých stehnách mi znova naskočili zimomriavky. Toto miesto bolo skutočne staré a niekoľko storočí nedotknuté. A ja som bola prvá, kto sa tu dostal, kto to tu môže preskúmať.

"Krypta vyzerá byť z neskorého stredoveku," odvetila som tichým, akademickým hlasom smerom k diktafónu a prebehla som baterkou po okolí. "Nachádza sa tu päť hrobov. Všetky sú nepoškodené a v dobrom stave."

Opatrne som vykročila povedľa hrobov hlbšie do tmavej krypty. Pod nohami sa mi drolili kamene a zvyšky podlahy, ktorá sa tu prepadla. Ešteže som si vzala svoje pevné, šnurovacie topánky, ktoré so mnou prežili niekoľko výskumov v Egypte.

Vzduch bol ťažký a starý. Na mnohých miestach, kam som zasvietila baterkou, viseli husté pavučiny. Pôsobilo to tu tajomne, takmer strašidelne a zježili sa mi drobné chĺpky na zadnej strane krku. Vyzeralo to ako dokonalá kulisa pre hororové filmy. Už len stačilo, aby spoza jedného z hrobov na mňa vyskočilo nejaké strašidlo.

"Erin, nechoď tak ďaleko," začula som Deanov prosebný hlas, z ktorého som takmer dostala infarkt. "Počkaj na mňa!"

"Vari ste ma nepočúvali, pán Wilson? Nemôžete ísť dolu," namietol dekan vystrašene. "Môže sa preboriť aj zvyšok podlahy. Už som volal hasičov, aby prišli slečnu Taylorovú vytiahnuť. A čo sa týka diery, odteraz tam nikto z vás nevlezie. Potrebujeme tu zavolať statikov, aby zhodnotili, či je to tu bezpečné-."

Viac som ho nepočúvala. Kráčala som čoraz hlbšie do krypty, svetlo z diery nad mojou hlavou ubúdalo a jediným zdrojom svetla bola moja baterka. Jediným zvukom boli moje opatrné kroky a môj hlas.