Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 21

Cestou do zámku som bosorku nezahliadla. Mirceo ma náhlil dnu, až bolestivo ma ťahal za lakeť a len čo sme sa dostali zo záhrad, strčil ma k hlavnému vchodu a neprimerane nahlas za mnou zabuchol hlavné dvere.

Mala som chuť na neho zabúchať a zakričať mu, čo si o jeho správaní myslím, ale hneď si ma pri dverách bral Codrin a náhlil ma do komnaty.

"Poďte, pani moja. Ponáhľajte sa."

"Prečo sa mám sústavne ponáhľať?" nechápala som. "Čo sa to dopekla deje, Codrin?"

Škriatok pokrútil hlavou. "Teraz žiadne otázky. Rýchlo!"

Samozrejme, nepočúvala som ho a vkuse som sa pokúšala zistiť, čo sa dialo. Nechápala som, prečo z príchodu bosorky robili všetci taký hurhaj a náhlili ma preč, akoby si tá bytosť chcela pochuť na mojom mäsa a kostiach.

A možno aj, napadlo ma a zachvela som sa od náhleho desu. Možno pre mňa naozaj nebolo bezpečné, aby som sa s tou ženou stretla, preto som sa viac nevzpierala a bez odvrávania som sa vrátila do svojej komnaty.

Akonáhle za mnou Codrin zavrel dvere, čas mi začal ubiehať veľmi pomaly. Posadila som sa na parapetnú dosku pri okne a vykúkala som von, či neuvidím niečo podozrivé alebo zaujímavé. Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru, tiene v záhradách sa naťahovali. S príchodom noci sa vynára šanca stretnúť Rafaela a to mi na pokoji nepridalo.

Nemôžem tu zostať. Nemôžem žiť v sústavnom nebezpečenstve a strachu, stále ukrytá s bodyguardom v pätách.

Dohoda nedohoda, nemohla som tu zostať. Príchod bosorky vo mne niečo zlomil a vládu nad mojimi činmi prevzal pud sebazáchovy. Nemohla som tušiť, čo bude tá žena zač. Možno si za svoje služby vypýta nielen moju krv, ale aj jedne z prstov alebo niečo horšie. A potom, až prelomí kliatbu, čo so mnou bude? Rafael ma určite len tak nepustí do sveta, kde by som komukoľvek mohla povedať o existencii upírov či vlkolakov. Niežeby mi niekto uveril, určite by ma po takom vyhlásení zavreli do blázinca a z Oxfordu by ma vyhodili, ale ide o princíp.

Zločinci nikdy nenechávajú nažive svedkov.

Ignorovala som všetky nariadenia a príkazy o tom, že by som sa nemala po nociach potulovať po zámku či jeho okolí a vykĺzla som von zo svojej komnaty. Chodba bola prázdna a tichá, osvetlená svetlom sviec, ktoré vrhali zlovestné tiene na drevené steny a všadeprítomné obrazy. Postavy na nich akoby ma pozorovali a odsudzovali moje konanie.

Srdce mi divo tĺklo, ale nejakým zázrakom sa mi podarilo zachovať chladnú hlavu. Nehlučne som sa náhlila po chodbách smerom k schodom, vedúcim k jednému z bočných vchodov do zámku. Za tie dni, čo som tu strávila, som si toto miesto už stihla trochu obzrieť. Začala som sa orientovať a to som teraz chcela využiť.

Takmer mi to nevyšlo. Niekoľkokrát som stretla niekoho zo služobníctva, dokonca aj samotného Codrina, ale vždy sa mi podarilo skryť skôr, než ma zahliadli. Mala som pripravených niekoľko výhovoriek na každú situáciu, v ktorej by som sa mohla ocitnúť, ale našťastie som žiadnu z nich nemusela použiť.

Zo zámku sa mi podarilo vykĺznuť skôr, než ma niekto mohol zastaviť a prikrčená k zemi som sa rozbehla k záhradám. Už som nedokázala zostať pokojná a adrenalín ma kompletne zaplavil. Tu vonku mi už hrozilo väčšie nebezpečenstvo, minimálne od hliadkujúcich vlkolakov. Ale možno sa na mňa ešte šťastie bude naďalej usmievať a dostanem sa do blízkych lesov skôr, než si ma niekto všimne.

A potom šup do prvej dediny alebo prvého mesta, odkiaľ si zavolám pomoc.

Obloha nad mojou hlavou bola temná a plná mrakov, cez ktoré sem-tam prenikli lúče žiarivého mesiaca a osvetlili mi cestu. Náhlila som sa cestou, ktorou som kráčala poobede s Mirceom a obzrela som sa ponad plece, aby som zistila, či ma niekto nesleduje.

Vysvietený zámok za mojim chrbtom vyzeral magicky, ako z rozprávky. Škoda, že o ňom svet nevie. Bol by krásnym prírastkom do šperkovnice kultúrneho dedičstva.

Obrátila som sa naspäť dopredu, aby som pokračovala v ceste, ale pri pohľade na vysokú postavu pred sebou som sa prudko zastavila. Srdce mi takmer vyletelo z hrude a oblial ma studený pot, keď som si uvedomila, že tohto muža nepoznám.

Prehovoril pobaveným, tenkým hlasom v jazyku, ktorému som nerozumela. Možno rumunčina, možno niečo iné, ale nezachytila som ani jedno slovo. Niekedy však netreba poznať slová, ale z tónu hlasu a výrazu tváre sa dá vyčítať význam.

A mne práve prišlo nevoľno.

Muž sa na mňa doširoka usmial, v tme zasvietili jeho desivé, rubínové oči. Automaticky som cúvla a z úst sa mi vydral výkrik.

Opäť prehovoril, tentoraz so zvráteným, sadistickým úsmevom, z ktorého som sa takmer povracala. Nečakala som na nič, zvrtla som sa na päte a trielila som preč. V tvári som ucítila neprirodzený vánok a upír bol zrazu predo mnou. Vo svite mesiaca sa zaleskli jeho hrozivé tesáky, ktoré na mňa vyceril.

Zvrieskla som. Naplnená hrôzou som sa rozbehla iným smerom, rovno k bludisku zo živého plota. Bála som sa tak veľmi, až sa mi dalo plakať a modlila som sa, aby sa stal zázrak a podarilo sa mi prežiť.

Zozadu do mňa niečo prudko narazilo, sotva po pár krokoch. Stratila som rovnováhu a spadla som na zem. Ignorovala som bolesť kolena a na zemi som sa pretočila, aby som smrti mohla hľadieť rovno do tváre. Muž stál niekoľko krokov za mnou, doširoka rozkročený a neprestajne sa na mňa usmieval. Opäť sa mi prihovoril a začal si rozopínať opasok.

"Nie," šepla som plačlivo, keď som si uvedomila, čo sa chystal urobiť a začala som sa zberať na nohy. Nemienila som tu len tak sedieť a čakať, kedy si stiahne nohavice a zneužije ma. Hoci som bola na smrť vydesená a slabšia ako toto monštrum, mienila som sa biť do posledného dychu.

Muž niečo zavrčal, stiahol si zips na nohaviciach a...v tvári som ucítila závan vetra. Zmeravela som, keď sa predo mnou zjavila ďalšia postava, otočená chrbtom ku mne. Musel to byť ďalší upír. Takmer som prestala dýchať, hrôza ma úplne paralyzovala.

Muž chrbtom ku mne prehovoril. Akonáhle som začula jeho hlas, naplnila ma úľava. Bol to Rafael. Nerozumela som mu ani slovo, ale tón hlasu mal pokojný, mrazivý, vraždiaci. Upír naproti nemu zasyčal, niečo mu odvrkol a ukázal na mňa.

Rafael sa na mňa ani neobzrel. Mierne sa prikrčil, zavrčal ako nebezpečné zviera a stratil sa mi z dohľadu. Doľahol ku mne výkrik plný bolesti a neznesiteľnej agónie. Moje ľudské oči nestihli vnímať, čo sa predo mnou dialo, videla som iba nesúvislé šmuhy. Pochopila som, čo sa predo mnou odohrávalo a rýchlo som sa vyštverala na nohy.

Bola to moja šanca. Rafael bol zaneprázdnený bojom s ďalším upírom a ani jeden z nich mi nevenoval pozornosť. Preto som začala cúvať, pohľad som nespúšťala z machule predo mnou a popritom som sa pokúšala upokojiť svoje besné srdce. Inštinktívne som vedela, že bolo len otázkou času, kedy sa tu zjaví jeden z vlkolakov, ktorí chránili zámok aj záhrady a moja šanca zmiznúť sa každou sekundou znižovala.

Bež, Erin! Neobzeraj sa!

Poslúchla som svoj vnútorný hlas, zvrtla som sa a vbehla som do bludiska. Pokiaľ sa mi cez neho podarí prejsť, na opačnej strane ma čakal koniec záhrad a sloboda.