Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 46

Nebolo to ako s Rafaelom. Necítila som žiadnu rozkoš, práve naopak. Zaplavila ma bolesť, ktorá ma kompletne paralyzovala. Otvorila som ústa, aby som sa rozkričala od agónie, ale z hrdla mi nevyšiel ani hlások. Upírka za mnou pila a pila, jej ruky ma zvierali tak pevne, až som v hrudi ucítila prasknutie a zaplavila ma nová vlna bolesti.

Zlomila mi rebro, prebleslo mi ochromenou mysľou.

"Freya!" doľahol ku mne cez opar bolesti a paralýzy Aeronov mocný hlas. "Freya, prestaň!"

Zatočila sa mi hlava. Cítila som, ako mi kolená zoslabli a telo sa mi premenilo na handrovú bábiku. Naplnila ma únava, akú som nepoznala a jediné, čo som chcela, bolo zavrieť oči a spať.

"Dopekla, Freya!"

Upírka ma nečakane pustila. Zoslabnuté nohy ma nedokázali udržať. Stratila som rovnováhu a letela som na zem, neschopná zostať na nohách či sa niečoho pridržať.

Než som stihla spadnúť na zem, zachytili ma mocné ruky a v nose som ucítila známu, korenistú vôňu.

"Erin," začula som Rafaelov rozochvený hlas. "Panebože, Erin!"

Zmätene som zažmurkala. Vari som na okamih zaspala? Pred chvíľou som ešte stála na nohách, ale teraz som už ležala na mäkkom koberci v sviečkami osvetlenej chodbe, v Rafaelovom náručí. Držal ma za ruku a hľadel mi do tváre s takým desom, až ma pichlo pri srdci.

"Počúvaj ma, nesmieš zaspať. Je ti to jasné? Dostaneš sa z toho. Sľubujem."

Rafaelov hlas znel presne tak komandujúco, ako som si pamätala, ale bol nasiaknutý úprimnou hrôzou. Napriek bolesti a strachu ma naplnila neha pri myšlienke, že som pre neho predsa len niečo znamenala.

"Milujem ťa," podarilo sa mi pretlačiť cez zoslabnuté pery.

Rafaelovi sa zaleskli oči. Spomalene som sledovala, ako si pritiahol zápästie k ústam a prudko si do neho zahryzol. Potom mi ho priložil k ústam.

"Pi."

Automaticky som ho poslúchla. Viečka mi mierne klesli, bolesť začínala byť otupujúca. Bože, bola som tak nesmierne unavená!

"Erin, nespi. Prosím, láska, nesmieš zaspať. A už vôbec nesmieš zomrieť! Také niečo ti nedovolím, je ti to jasné?"

Pila som jeho krv, hoci som netušila prečo a snažila som sa poslúchnuť ho. Lenže moje telo odmietlo poslúchať. Únava bola stále väčšia a väčšia.

"Aeron, odveď ju, inak ju zabijem," precedil Rafael náhle cez zovreté zuby a krátko sa obzrel poza chrbát. Nevidela som jeho brata, ani tú ženu. Nepočula som, že by niečo povedali. Všetko sa dialo spomalene, akoby som podchvíľou upadala do bezvedomia.

Alebo som zomierala?

"Ešte pi," šepol Rafael naliehavo, keď na mňa znova pozrel. Po líci mu stiekla slza. Prekvapilo ma to tak veľmi, až som prestala piť.

Piaty vojvoda zo Sedmohradska, najpyšnejší muž, akého som kedy poznala, plakal kvôli mne?

"Zomiera."

Zamiešal sa medzi nás ďalší hlas. Tento ale nepatril Aeronovi. Hľadela som Rafaelovi do tváre, takže som videla, ako sa mu tvári mihla zúrivosť a so slzami v očiach zdvihol hlavu, pozrúc za môj chrbát.

"Premeň ju na upírku."

Odkiaľ som ten hlas poznala? Určite som ho už niekedy počula. Bol mrazivý ako praskanie ľadového vetra. Plný arogancie.

"Ak to neurobíš, prídeš o ňu."

Kútikom oka som si všimla, ako sa postava priblížila. Zaregistrovala som dlhý, čierny kabát a svetlé vlasy.

Sorin?

Presne tak, smrteľníčka. Naplňujem dohodu, ktorú sme uzavreli.

Zmätene som zažmurkala. Moja omámená myseľ si nedokázala spomenúť.

Osviežim ti pamäť. Chcela si, aby som na tvojho milovaného dal pozor, či nie? Tak som tu. Ak ťa nepremení na upírku, zničí ho to. Hoci to nechápem, miluje ťa.

"Urob to," prehovoril Sorin tentoraz nahlas, znel netrpezlivo. "Alebo to mám spraviť za teba? Jej čas sa kráti."

Rafael mi opäť pozrel do tváre. Neušiel mi vnútorný boj, ktorý očividne zvádzal a napriek príšernej únave som sa na neho pokúsila usmiať.

Jeho krvi som nedokázala vypiť už ani kúsok.

"Urob to."

Tie slová mi vykĺzli skôr, než som si to stihla uvedomiť. Ale v momente, ako boli vonku som vedela, že boli správne.

Chcela som byť s Rafaelom. Navždy. Nechcela som zomrieť, nie teraz, keď som konečne spoznala horúcu, osudovú lásku v náručí muža, ktorý mi tak šokujúco skrížil cestu. Sotva som začala žiť a teraz som mala zomrieť?

Rafaelov výraz sa zmenil z neistého na odhodlaný. Opäť mi natisol svoje krvácajúce zápästie na ústa.

"Musíš sa ešte napiť mojej krvi, láska moja. Iba tak ťa môžem premeniť."

Hoci sa mi dvíhal žalúdok, poslúchla som ho. Namáhavo som pila, bojujúc s únavou, ktorá sa ma snažila za každú cenu poraziť. Bolesť som už ani necítila. Bola tam, ale nevnímala som ju, akoby som ju mala otupenú.

Nemáš zač, začula som v hlave Sorinov hlas. Ber to ako darček za to, že sa čoskoro staneš novou členkou našej podarenej rodiny.

Čože? Nechápala som.

Vy ľudia ste takí zabednení, povzdychol si v mojej mysli otrávene. Utlmil som ti bolesť, dievča.

Ach, to bolo od neho veľmi....veľkodušné. Až podozrivo.

"Ešte pi," zašepkal Rafael, svetlohnedé oči vpíjal do tých mojich. "Pi, koľko vládzeš."

Ale ja som už nevládala. Cítila som, ako mi viečka začínajú klesať, ako únava nad mojím telom vyhráva. Blížil sa koniec. Vedela som to. Cítila som to.

Rafael ku mne sklonil hlavu, pery mi natisol na čelo a zamrmlal niečo, čomu som vôbec nerozumela. Cítila som sa, akoby ma vťahoval nejakí vír, proti ktorému som nedokázala bojovať. Život zo mňa utekal, čakala na mňa Smrtka.

Čoskoro sa znova uvidíme, sestra.

Sorinove slová boli to posledné, čo som počula predtým, než tlkot môjho srdca ustal a ja som zomrela.