Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 20

"Chcem sa prejsť po záhradách," trvala som na svojom a dokonca som si založila ruky na hrudi. "Mám to dovolené."

Hora svalov predo mnou si taktiež založila ruky na hrudi. "O tom nič neviem, slečinka."

"Choď sa spýtať svojho pána," odvrkla som. "Možno ti prihodí zopár granúl, aby si menej vrčal a viac poslúchal."

Z hrude vlkolaka sa ozvalo varovné vrčanie. "Zabil som pre menšiu urážku."

Sladko som sa na muža usmiala. "Ak ma zabiješ, Rafael zabije teba. Takže, s dovolením."

Ani sa nepohol.

"Ale no tak!" vykríkla som pobúrene a zovrela som dlane do pästí. "To myslíš vážne?"

"Mirceo, pusti ju," ozval sa spoza môjho chrbta známy hlas. "Hovorí pravdu. Náš pán jej vskutku dovolil navštíviť záhrady."

S úľavou som sa obzrela na Elenu. Stála na schodoch, priamo uprostred červeného koberca a ustarostene na mňa hľadela.

"Ale pozemok nesmiete opustiť, pani moja. Za hranicami je to príliš nebezpečné."

Prevrátila som oči a obrátila som sa naspäť k vlkolakovi. Stále na mňa gánil. Nuž, neurobila som si u neho dobré očko, keď som ho pri svojom poslednom pokuse o útek napadla. Jeho kolega, ktorý si z neho vtedy uťahoval, nebol nikde na dohľad.

Mala som jednoducho šťastie.

"V poriadku," zavrčal vlkolak nepriateľsky. "Ale nespustím ťa z dohľadu, dievča. Preto ťa varujem - o nič sa nepokúšaj."

"Toľká galantnosť," zareagovala som ironicky, vďačne som kývla Elene a obišla som vražedne sa tváracieho vlkolaka. Akonáhle som vyšla pred zámok na slnkom zaliatu dlažbu, zastavila som sa a zdvihla som tvár. Zavrela som oči, rozpažila som ruky a s úsmevom som sa zhlboka nadýchla.

"Čo to robíš?" ozvalo sa mi spoza chrbta.

Nenechala som sa vyviesť z miery. Stále som sa usmievala a vychutnávala som si slnečné lúče. Odmietala som si nechať pokaziť deň ďalším nadprirodzeným mužom. Stačil mi upír, ktorý si myslel, že sa okolo neho točí celý svet.

"Naberám vitamín D pre dobrú náladu. Možno by si to mohol skúsiť. Trochu ti ho chýba."

"Nepotrebujem mať dobrú náladu."

"O tom by sa dalo diskutovať."

Znova sa ozvalo zavrčanie.

S povzdychom som spustila ruky a obrátila som sa k vlkolakovi. "Pozri sa, nikto ťa nenútiť byť mi za zadkom ako pestúnka. Zvládnem sa prejsť po záhrade aj sama. Vlastne, uvítala by som to."

Odpoveďou mi bol iba tvrdohlavý pohľad. Opäť som prevrátila oči a strčila som si ruky do vreciek na nových kaki šortkách.

"Fajn."

Ignorovala som zamračeného Mircea a vykročila som pomalým, plážovým krokom - ako to nazývala Juliet - po vydláždenom chodníku povedľa zámku a prezerala som si záhrady. Jemný vietor mi strapatil končeky zapletených vlasov a ohýba mi golier na krémovej košeli.

Garderóba, ktorú mi nechala Elena ušiť, našťastie obsahovala okrem nehanebných nočných košieľ a prekrásnych šiat aj pohodlné šortky s košeľami, ktoré som mohla nosiť ako bežné oblečenie. Trafila mi dokonca aj veľkosť topánky, čo bola pre mňa záhada, ale vďaka tomu som už nemusela chodiť bosá a teraz som si vychutnávala prechádzku v príjemných, kožených sandáloch.

Nehovoriac o tom, že všetko oblečenie bolo kvalitné a muselo byť vskutku drahé. Nikdy som nemala na sebe nič tak jemné, dobre ušité a na pohľad dokonalé.