Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 18

Dážď bubnoval na okná a kazil mi plán preskúmať záhrady okolo zámku. Pôvodne som chcela ísť hneď po raňajkách von na čerstvý vzduch, ale zobudila som sa do šedivého rána a vytrvalého, tichého dažďa.

Musela som teda prísť s plánom B. Vybrala som sa na ďalšiu prehliadku zámku, túlala som sa hore-dolu poschodiami, obdivovala som architektúru aj historické artefakty, až kým som nenarazila na knižnicu.

Prehrabávala som sa stovkami starých kníh, prezerala som si staré mapy a popritom som sa snažila nemyslieť na upíra s modrými očami a potetovanou hruďou. V noci za mnou neprišiel, vďakabohu. Bola som takmer celú noc hore, sústavne som sa budila a čakala som, kedy sa otvorila dvere a jeho urastená postava sa zjaví v mojej komnate. Bála som sa, bola som nervózna a prehrávala som si v hlave tie najrôznejšie scenáre. Jeden horší ako druhý.

No Rafael neprišiel, aby ma potrestal. To bolo zvláštne.

Niekoľkokrát ma napadlo, či sa medzi ním a Adrianom predsa len nestrhol boj. Veď prečo inak by za mnou neprišiel?

Nebuď smiešna, Erin.

Mala by som byť vďačná, že sa v mojej komnate neobjavil. Hoci trestu, ktorý príde, sa zrejme nevyhnem, ale aspoň sa nejakým zázrakom oddialil.

Vďakabohu.

"Váš čaj, pani moja."

Sediac na točitých drevených schodoch, vedúcich na vrchnú časť knižnice, som sa obzrela k dverám. Dnu vošiel Codrin s podnosom, na ktorom kraľovala keramická ozdobná šálka s čajom, ktorého vôňa okamžite zaplavila celú knižnicu. Jazmín, napadlo ma.

"Prosím, hovor mi Erin," zavrela som knihu a skĺzla som zo schodov. Bosými nohami som prešla po drevenej podlahe až k čalúnenému kreslu a malému stolíku pri veľkom glóbuse, kde sa Codrin zastavil.

"Je mi neprirodzené oslovovať vás krstným menom," zachmúril sa škriatok a položil podnos na okrúhly drevený stôl.

"A mne je zas neprirodzené, keď mi hovoríš pani moja. Nie som žiadna šľachtičná," namietla som, položila som knihu vedľa podnosu a siahla som po šálke. Teplý, voňavý čaj, to bol liek na napäté nervy. Poznali to už moji anglickí predkovia.

"Dnes bude zrejme celý deň pršať," poznamenal Codrin, keď podišiel k oknu a vykukol von. Po sklenených tabuliach stekali pramienky dažďa. Tmavá, šedivá obloha pôsobila pochmúrne, rovnako aj šero v knižnici.

"Prečo si nezasvietite?" A bez ďalších zbytočných slov luskol prstom. Prekvapene som sledovala, ako sa rozhoreli lampáše v celej knižnici. Už-už som otvárala ústa, aby som sa spýtala, prečo sa tu ako v jedinej miestnosti nenachádzajú sviečky, ale potom som ich zase zavrela.

Bolo to predsa jasné. Kvôli bezpečnosti. Tiež by som nenechala len tak horieť desiatky sviečok v miestnosti plnej kníh.

"Druhý upír už odišiel?" spýtala som sa akoby mimochodom, keď som si sadla do kresla, nohy som vsunula pod seba a odpila som si z čaju. Vzápätí som zasyčala, keď som si spálila jazyk a v duchu som si vynadala za svoju nedočkavosť.

"Gróf Adrian?" obrátil sa ku mne Codrin a zachmúril sa. "Zdrží sa niekoľko dní. Ale tak ako náš pán, ani on sa nemôže zjaviť po svitaní, takže ste momentálne v bezpečí. Až do západu slnka."

Po chrbte mi prebehol nepríjemný mráz. Nepáčilo sa mi, že sa v tomto majestátnom, renesančnom zámku nachádzal ďalší upír. Akoby nestačil ten jeden, ktorý mi doslova a do písmena pil krv.

"Ako dlho sa tí dvaja poznajú?" sondovala som.

"Už celé veky," odznela odpoveď s ťažkým povzdychom. "Gróf Adrian je jedným z prvých upírov, ktorých náš pán premenil. Spoločne precestovali Európu aj Áziu, navštívili množstvo dnešných pamiatok v dňoch ich najväčšej slávy. Ak to môžem tak vyjadriť, povedal by som, že gróf Adrian je pre nášho pána jediný, skutočný priateľ."

Z toľkých informácií sa mi zatočila hlava. Opatrne som položila šálku čaju späť na tanierik, aby som ju náhodou nevyliala a zastrčila som si prameň hnedých vlasov za ucho.

"A čo Rafaelova rodina? Žijú ešte? Sú takí...ako on?"

Codrinovi po tvári prebehol smútok. Inštinktívne som poznala odpoveď. "Náš pán bol zmenený počas bojov s Osmanskou ríšou. Jeho otec zomrel v boji, ale matka a mladšia sestra zostali na hrade v Sedmohradsku. Keď sa náš pán k nim vrátil, jeho novozmenené inštinkty boli príliš silné a..."

Škriatok nedokončil. S hrôzou som sledovala, ako sklopil zrak s úprimnou ľútosťou a ľadová ruka mi stisla srdce.

"On...ich zabil?"

Codrin ku mne rýchlo zdvihol zrak. "Nikdy to pred ním nespomínajte, pani - Erin. Zrejme som vám to ani nemal povedať. Ach, ja hlupák."

"Nie, som rada, že si mi to povedal," zmohla som sa na pár slov a následne som zmĺkla. Stále sa v hlave premieľalo to, čo mi práve povedal a pomyslela som si na svoju mamu s Juliet. Ak by ma nedajbože zmenili na upírku a ja by som ich zabila...nikdy by som si to neodpustila. Nechcela som si niečo také ani len predstaviť.

Muselo to byť strašné. Nechcela som Rafaela ľutovať, ale nemohla som si pomôcť. Ľutovala som ho.

"Keď sa náš pán zmenil, prirodzene musel popretrhávať všetky zväzky a vzťahy, ktoré mal, aby sa história s jeho matkou a sestrou neopakovala," pokračoval Codrin v rozpore s jeho predchádzajúcimi slovami. "V tej dobe mal tesne pred svadbou."

Znenazdajky som pocítila ostré bodnutie.

"A tá jeho snúbenica," nadhodila som akoby mimochodom, ,,čo bola zač?"

"Nevidel som ju, pretože som v tej dobe ešte nežil, ale počul som, že bola nádherná. Vlasy mala červené ako oheň a oči tmavé ako obsidián. Bola to najstaršia dcéra grófa Pográca, považovaná v tej dobe za najkrajšiu ženu v celom Uhorsku. Volala sa Anna."

Prišlo mi nevoľno. Tieto informácie rozhodne neboli niečo, čo by som chcela počuť, hoci to znelo smiešne. Rafael ma predsa nezaujímal. Bol to netvor.

"Budete si priať ešte niečo, slečna Erin?"

Zdvihla som zrak k škriatkovi. Stál niekoľko krokov odo mňa, jeho škaredá tvár pôsobila prívetivo a dobrácky, hoci v tmavých očiach som mu zbadala závoj smútku. Opäť som si spomenula na svoju rodinu a v hrdle mi navrela hrča.

"Môžem ťa požiadať o pero a papier? Chcem napísať svojej rodine list, že som v poriadku, aby sa o mňa nemuseli báť."

Codrinovi sa tvárou prehnala neistota miešaná s podozrievavosťou.

"Rafael o tom vie," mávla som rukou. "Dohodli sme sa tak. Môžeš sa ho na to spýtať."

Škriatok otvoril ústa, akoby chcel namietnuť, ale dvere do knižnice sa otvorili a dnu takmer vbehla červenolíca Elena. V tvári jej žiarilo vzrušenie a radosť.

"Pani moja, konečne prišla vaša nová garderóba! Tie príšerné handry, čo máte na sebe, môžeme spáliť a oblečiete si niečo, v čom vaša krása rozkvitne ako ruža pod letným slnkom!"