Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 13

Vrátila som sa naspäť do komnaty, ale iba preto, aby som stiahla z postele prikrývky a vytvorila z nich jeden veľký povraz. Skontrolovala som každý jeden uzol, či pevne drží a následne som jeden koniec priviazala o posteľ. Dúfala som, že starodávna, ťažká posteľ moju váhu udrží a druhý koniec som vyhodila von oknom.

Pôvodne som dúfala, že nejakým spôsobom zleziem do záhrady či už po múroch alebo odkapovej rúre. Avšak ako na potvoru som niž z toho nemala vo svojom dosahu, tak som sa musela spoľahnúť na starý dobrý povraz z rozprávok.

Ale či to bude fungovať?

Nemala som na výber.

Prekĺzla som cez otvorené okno a začala som liezť dolu. Povraz sa pod mojimi prstami napol a mierne zapraskal, akoby sa niekde trhal. Zmeravela som a s nemou hrôzou som čakala, kedy sa pretrhne a ja spadnem dolu. Prešla sekunda, potom dve. Nič sa nedialo.

So stiahnutým žalúdkom som opäť začala pomaličky liezť dolu. Látka sa mi začala kĺzať pod spotenými prstami a zem sa akoby zázrakom stále nepribližovala. Až prineskoro som si uvedomila, že ma môže hocikto vidieť a v duchu som si vynadala. Možno som predsa len mala radšej utiecť v noci, kedy by som bola menej nápadná. Takto som sa cítila ako jasnočervený terč pre každého, kto pozrie mojim smerom.

Bolo už ale prineskoro, aby som sa vrátila naspäť. Nemala som toľko síl, aby som sa dokázala vyšplhať hore do komnaty, tak mi neostávalo nič iné iba pomaly zliezať dolu. Po chvíli mi začali dochádzať slzy a začala som kĺzať. Posledný meter som sa šuchla dolu. Zasyčala som od bolesti, keď som ucítila spálené prsty a maximálne neelegantne som dopadla na štrkovú cestu.

Ešte by to chcelo topánky.

Pustila som povraz a s chrbtom natisnutým na bielu kamennú stenu som sa poobzerala okolo seba. Predo mnou sa rozprestierali prekrásne zámocké záhrady, upravené ako z časopisu o záhradnom dizajne. Napravo odo mňa sa prechádzali dvaja muži v čiernych vojenských nohaviciach a čiernych tričkách s krátkymi rukávmi. Obaja boli obrovskí a v tej chvíli som si spomenula na to, ako ich Rafael nazval.

Vlkolaci.

Prikrčená a natisnutá na stenu som sa pohla smerom od nich. Zakrádala som sa popod okná, aby ma nevidel nikto zo zámku a náhlila som sa za roh tejto impozantnej stavby, aby som zmizla z dohľadu miestnej ochranky. Potom sa operatívne rozhodnem, ako budem ďalej pokračovať, aby som sa odtiaľto dostala skôr, než si moje zmiznutie niekto všimne.

"Hej ty!"

Stŕpla som, keď som v diaľke za svojim chrbtom začula hromový, mužský hlas. Obzrela som sa ponad plece, uvidiac tých dvoch vlkolakov, ktorí na mňa civeli a jeden z nich na mňa ukazoval prstom.

Spanikárila som.

Rozbehla som sa krížom cez záhrady, aby som sa čo najskôr dostala k plotu a budem dúfať, že sa tam niekde za stromami nachádza cesta. Pokiaľ sa na mňa usmeje šťastie, stretnem nejakých turistov, ktorí by ma mohli odtiaľto dostať preč.

Ale dnes som to šťastie nemala. Utekať bosými nohami po štrkovej ceste a preskakovať nízke kríky nebolo jednoduché. Pokožka nôh ma pálila a bolela tak veľmi, až som po pár metroch začala krívať, no radšej by som zomrela, než aby som sa zastavila. Míňala som sochy či prekrásnu fontánu a trielila som krížom cez upravený trávnik.

Snáď nestúpim na osu alebo včelu, pretože to bude koniec.

"Stoj!"

Hlas za mnou sa blížil. Ešte viac som pridala, nútila som nohy k pohybu a rukami som si pomáhala, aby som bežala ešte rýchlejšie. Plot predo mnou sa približoval na môj vkus príliš pomaly. Priala som si bežať rýchlejšie, ako víchor. Sloboda bola blízko, cítila som ju, ale nebol to môj deň.

Niekto do mňa od chrbta narazil a zhodil ma na zem do mäkkej trávy. Zručala som ako zviera, keď ma priľahlo ťažké, veľké telo a začala som ho mlátiť hlava-nehlava. Lakťom som ho zasiahla do brucha a kolenom priamo do rozkroku. Ozvalo sa bolestivé zamručanie a jeho stisk povolil. S narastajúcou panikou som sa spod tela vyšmykla, vyškrabala som sa na nohy a pokúsila som sa utiecť, no schmatol ma za členok a zabránil mi pokračovať. Opäť som spadla, tentoraz takmer na nos.

"Pusti ma!" zvrieskla som, obrátila som sa na zemi a z celej sily som ho kopla do hlavy. Bol to jeden z ochrankárov. Akonáhle ho moja noha zasiahla do nosa, oči sa mu rozsvietili zlovestným svetlom a vyceril na mňa hrozivé zuby. Z hrude sa mu vydralo neľudské zavrčanie, z ktorého mi takmer zmrzla krv.

Zabije ma.

Prirútil sa k nám druhý vlkolak. Než som sa stihla nazdať, skončila som prehodená cez široké rameno a barbarským spôsobom odnesená naspäť do zámku. Celú cestu som kopala a kričala, pohltená v hystérii. Od hnevu a frustrácie som takmer explodovala.

Sloboda bola tak blízko! Tak blízko! Stačilo pár metrov a bola by som preč.

"Tá ma guráž," zasmial sa vlkolak, ktorý ma niesol. "Si v poriadku, Mirceo?"

"Tá beštia mi zlomila nos a rozmliaždila gule," odznela rozzúrená odpoveď. "Dúfam, že ju dá vojvoda do laty, inak sa o to postarám sám."

Cez vlasy som pozrela na muža, ktorého som tak dokaličila. Išiel pozadu, utieral si krv z nosa a nevraživo na mňa zazeral. Nuž, práve som si našla svojho prvého nepriateľa a to rovno vlkolaka.

Skvelé.

"A čo si čakal?" osopila som sa na neho. Plece ochrankára sa mi bolestivo zarývalo do brucha a jeho prsty na mojich stehnách sa mi vôbec nepáčili. "Bránil si mi v úteku."

Muž menom Mirceo opäť zavrčal. Vlkolak, ktorý ma niesol na pleci, sa znova zasmial.

"Len pokoj, Mirceo. Vari nevieš, ako ženy vyťahujú pazúry, keď sú rozzúrené? Dievča, stavím sa, že vojvoda si s tebou užije, keď máš v sebe toľko ohňa." Oňuchal ma. "Ešte ťa nedostal."

"Nie som jeho štetka a nikdy nebudem," vyprskla som pobúrene a udrela som ho do širokého chrbta. "A okamžite ma polož na zem!"

Nepoložil. Miesto toho ma odniesol priamo do zámku, kde už čakal Codrin. Pri pohľade na mňa sklamane pokrútil hlavou a vysvetlil ochrankárovi, kam ma má odniesť. Akonáhle sme sa ocitli v mojej komnate, hodil ma na posteľ a jediným seknutím pazúrov zničil povraz, ktorý ešte stále visel z okna ako pripomienka môjho chabého pokusu o útek.

"Ak chceš znova utiecť, musíš nájsť iný spôsob," uškrnul sa a zamieril ku dverám. "Odteraz budem držať hliadku pod tvojim oknom, dievča."

Zostala som sedieť na posteli, zatínajúc prsty do matraca pod sebou. Akonáhle ochrankár odišiel, v zámke zarachotil kľúč a zostala som sama. Skĺzla som z postele a rozbehla som sa k oknu.

Vyklonila som sa von.

Neexistovala šanca, že by som odtiaľto zliezla svojpomocne. A pokiaľ ten idiot hovoril pravdu, bude stáť pod oknom, keby som chcela znova skúsiť túto únikovú trasu.

Posadila som sa na rám a sklamane som si povzdychla. Slnečné lúče sa mi opierali do tváre, príjemne ma ohrievali. Túžobne som hľadela na blízky les, ktorý pre mňa predstavoval slobodu a v duchu som sa ľutovala.

Kúsok! Chýbal kúsok, aby som sa odtiaľto dostala!

Vzápätí na mňa doľahla realita toho, čo som urobila. Nebolo pochýb, že sa Rafael dozvie o mojom pokuse o útek. Včera ma vyslovene vystríhal, aby som to neskúšala, pretože príde trest.

Po chrbte mi napriek teplým lúčom prebehol mráz a nebolo to zo vzrušenia. Obávala som sa čo I len premýšľať nad tým, ako by ma mohol potrestať sadistický upír, ktorý vo mne nevidel ľudskú bytosť ale iba chodiacu potravu. V mysli mi prebehli všetky mučiace techniky a nástroje, o ktorých som sa učila v škole a zachvela som sa.

Napriek jeho zákazu si sa pokúsila o útek, Erin. Teraz budeš musieť znášať dôsledky.