Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 24

Akonáhle som prešla ozdobnou hlavou bránou, zastavila som a obzrela som sa.

Onemela som od úžasu. Prekrásny, honosný zámok, na ktorom som bola niekoľko dní väzňom, akoby mávnutím čarovného prútika zmizol. Nevidela som nič - ani záhrady, ani vežičky zámku. Jediné, čo sa za mnou nachádzalo, bola nerovná, neupravená lúka, zakončená hranicou hustých, ihličnatých stromov.

Zámok je chránený kúzlami. Nikto zvonka ho nevidí.

Elenin hlas mi prenikol do myšlienok.

Kúzla. Skutočné kúzla.

Ako vedkyňa som sa držala faktov. Bolo pre mňa neprípustné opierať sa o mýty, rozprávky či domnienky, ktoré neboli podložené dôkazmi. Až do minulého týždňa som verila v to, že niečo také aké kúzla a upíri patria do fantasy literatúry. Ale teraz, teraz som sa musela zmieriť nielen s tým, že existovali upíri, vlkolaci, škriatkovia či bosorky. Teraz som sa na vlastné oči presvedčila, že kúzla naozaj existujú a zámok, z ktorého som pred chvíľou vyšla, zmizol.

Len tak.

Cúvla som niekoľko krokov, pričom som nespúšťala pohľad z prázdnoty pred sebou. Pomedzi lopatky mi začala stekať kvapka potu, nepríjemného potu. Sťažka som preglgla. Vyplašenými očami som prebehla po okolí, či predsa len niekde nezahliadnem zámok, ktorý sa mi stratil z dohľadu, ale nebol tam.

Ocitla som sa sama uprostred zarastenej lúky, obklopená temným lesom. Tmavé obloha nado mnou sa nemienila zľutovať, zahalila hviezdy aj mesiac ťažkými mrakmi. Aby toho nebolo málo, z neba začali padať ťažké kvapky dažďa.

"Skvelé," zašomrala som, utrela som si oči a poobzerala som sa, hľadajúc čo najkratšiu cestu do civilizácie. Niekde tu predsa musí byť cesta alebo aspoň chodník. V dnešnom svete už takmer neexistovali miesta bez ľudí, hlavne nie v Európe. Niekde tu bude cesta, možno dokonca dom.

Nebo sa otvorilo skôr, než som stihla dôjsť na hranicu lesa. Spustil sa taký prudký lejak, až som bola do pár sekúnd premočená do nitky. Tenká košeľa ma chladila, krátke šortky neposkytovali žiadnu ochranu. Zdalo sa, akoby sa dokonca mierne ochladilo. Preto som si založila ruky na hrudi, aby som si udržala trochu tepla a predierala som sa hustým lesom, dúfajúc, že čoskoro nájdem civilizáciu.

Popritom som sa snažila nezblázniť od strachu. Ešte nikdy som nebola sama v noci v lese. Videla som sotva na krok pred seba, všade okolo mňa rástli hrubé, vysoké stromy a pod nohami mi pukali vetvičky. Snažila som sa nemyslieť na všetky tie strašidelné filmy, ktoré som kedy videla. Hovorila som si, že ak nevydám ani jeden zvuk, nikto a nič nezistí, že som tu. Aby som sa upokojila, v duchu som si pospevovala detské pesničky, ktoré mi mama spievala ako malej.

Pomohlo to iba do chvíle, kým sa blízko mňa neozvalo oveľa robustnejšie puknutie vetvičiek, akoby sa na ne postavila ťažká noha. Zmrzla som v pohybe, obarená strachom a so zadržaným dychom som pozrela na miesto, odkiaľ ten podozrivý zvuk vyšiel.

Pohľad mi opätovala iba čierna tma. Hustý dážď sa predieral cez koruny stromov, padal mi do tváre. A hoci som nič nevidela a nepočula, zmocnil sa ma zvláštny pocit, že som nebola sama.

"Len pokoj," zamrmlala som sotva počuteľne, sama pre seba a zhlboka som sa nadýchla. Všimla som si blízko svojich nôh dlhý konár, zakončený špicom ako oštep. Hoci to bola chabá zbraň, zohla som sa poň a zovrela som ho v ruke. Hneď som sa cítila lepšie.

Vykročila som ďalej. Šla som pomaly, konár som neprestajne zvierala v ruke a takmer zúfalo som sa snažila nepodľahnúť panike. Vedela som, že v momente, ako to urobím, moje šance na prežitie sa scvrknú na minimum. Ak som chcela prežiť, musela som si zachovať chladnú hlavu. Ak spanikárim, nuž...