Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 16

Nebolo to vôbec fajn.

Odmietala som sa potulovať po zámku iba v šortkách a tielku, ktoré presvitali viac, než by mi bolo milé a preto som zostala sedieť na zadku vo svojej komnate. Codrin mi s vrelým úsmevom priniesol večeru a dokonca niekoľko kníh, ktoré mi položil na okrúhly stolík hneď vedľa podnosu s voňavým jedlom.

"Dobre, že ste sa rozhodli zostať vo svojej komnate, pani moja," pokýval škaredou hlavou a plecom mykol k dverám. "Náš pán má návštevu, nebolo by preto rozumné, aby ste sa teraz prechádzali po zámku."

Jeho slová vo mne zapálili zvedavosť. Siahla som po hrianke s maslom a slaninou, ktoré mi priniesol a čakala som, kedy odíde. Trvalo mu to mučivo dlho. Najprv mi ponatriasal prikrývku, potom vankúše a nakoniec ešte zatiahol závesy na oknách. Trpezlivo som čakala, kedy si skončí svoju robotu a venovala som mu váhavý, slabý úsmev.

Škriatok sa mierne začervenal, uklonil sa a vyšiel z komnaty.

Odložila som nedojedenú hrianku a vyskočila som na rovné nohy. Spomenula som si na to, ako sa prednedávnom stratil vo dverách v stene v inej časti zámku a rýchlo som začala skúmať drevom obložené steny v mojej rozľahlej komnate. Možno budem mať šťastie a nájdem tajné dvere. Na druhej strane by som ich radšej nenašla. Myšlienka, že mi do komnaty vedú tajné dvere-.

Sklamane som odstúpila od steny. Žiadny tajný vchod ani chodba.

Náš pán má návštevu.

Codrinove slová ma nahnali ku dverám, ktorými sa škriatok stratil. Čo najopatrnejšie som ich poodchýlila a zatajila som dych. Napoly som očakávala, že za dverami bude niekto stáť a strážiť ma. Pripravila som si tucet výhovoriek, ktoré by som v prípade potreby mohla použiť.

Na moje veľké prekvapenie bola chodba prázdna.

Vykukla som von, obzrela som sa napravo, naľavo a zase napravo. Chodba osvetlená tlmeným svetlom množstva sviec bola vskutku prázdna. Žiadny Codrin, žiadna Elena, žiadny Rafael. Nemienila som len tak stáť a premietať, či je to rozumné alebo nie a vykĺzla som z komnaty.

Už ako malé dievča som sa dostávala do problémov, za ktoré mohla moja zvedavosť. Mama nado mnou večne zalamovala rukami a Juliet sa len chichotala. Z nás dvoch bola vždy tá rozumnejšia. Stavila by som sa, že keby bola miesto mňa v ten osudný deň v Ely, určite by sa nepriblížila k prepadnutej podlahe tak ľahkovážne ako ja.

Zvedavosť často vedie k problémom, vedela mama povedať. Nuž, mohlo by to byť moje motto.

Bosými nohami som sa nenápadne presúvala po dlhej chodbe. Strapaté vlasy mi prekážali, nesmierne by som ocenila gumičku do vlasov. Dúfala som, že spolu s garderóbou mi Elena zabezpečila aj vlasové doplnky, aby som tu nemusela pobehovať ako strapatá bosorka. Pri svojej práci som si zvykla vlasy vždy zopnúť do gumičky a takáto voľnosť bola pre mňa neprirodzená...hoci oslobodzujúca.

Na križovatke chodieb som sa skryla za skrinku s vázou, aby si ma nevšimla slúžka, náhliaca sa po schodoch. Vyzerala rozrušene. Zatajila som dych, aby som na seba neupozornila a čakala som, kedy sa mi stratí z dohľadu. Akonáhle zmizla, prekĺzla som krížom cez chodbu a mierila som za drobnou slúžkou. Držala som si odstup, aby si ma nevšimla a prenasledovala som ju spleťou chodieb a prekrásnych komnát, až sme sa dostali k jednému z množstva salónikov.

Pri zvuku dvoch mužských hlasov som sa zastavila a chrbtom som sa natisla na stenu hneď vedľa otvorených dverí.

"Čas sa na tebe vôbec nepodpísal, človeče," prehovoril neznámy, hlboký hlas plný pobavenia a vrúcnosti. "Až by som povedal, že vyzeráš neprirodzene zdravo."