Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 35

Hodiny na kostolnej veži ukazovali takmer polnoc, keď sme sa vytackali z bývalého hostinca a súčasnej reštaurácie. Vypila som toho viac, než bolo vhodné a s nadnesenou náladou som kráčala - alebo skôr tancovala- po dlažobných kockách, smerujúc na ľudoprázdne námestie.

"Čo to stváraš?"

Bola som niekoľko krokov pred Rafaelom, keď som za sebou začula jeho pobavený hlas a obrátila som sa k nemu. Stál na mieste s rukami vo vreckách a prezeral si ma. Na to, koľko toho vypil, vyzeral triezvo.

Nebolo to fér.

"Tancujem," zazubila som sa na neho a zakrútila som sa okolo svojej osi. "Milujem tanec. Kedysi som chodila na tanečnú, vieš o tom? Tam som sa prvýkrát zaľúbila. Volal sa George, obaja sme mali desať rokov a jeho odmietnutie mi zlomilo srdce."

"Nedokážem prísť na to, prečo ťa asi odmietol."

Ignorovala som jeho zjavnú narážku a drmolila som zatiaľ, zatiaľ čo som sa otáčala okolo svojej osi na prázdnom námestí.

"Potom som sa zaľúbila do Harryho, ale ten chcel moju staršiu sestru, takže z toho nič nebolo. Prvého frajera som mala až na výške, ale nevydržalo to dlho."

Zastavili ma jeho ruky. Hlava sa mi zatočila, takmer som spadla rovno na nos. No držal ma pevne a s nadvihnutým obočím mi hľadel do tváre.

"Vždy tak rapoceš, keď si opitá?"

"Nie som opitá," ozrejmila som mu, zdvihla som obidve ruky a chytila som ho za golier košele. "Keby som bola skutočne opitá, už by som kľačala tam pri tom smetnom koši a vracala."

"Okúzľujúce," utrúsil a nadvihol jedno obočie. "A čo ten úbožiak, s ktorým si bola v Ely?"

Prudko som sa vystrela. "Dean nie je žiadny úbožiak!"

"Slintal po tebe ako pes po hárajúcej fene a k ničomu sa nemal."

Pokúsila som sa odtisnúť jeho ruky. "Nie každý je taký dravý alfa samec ako ty, ctený vojvoda zo Sedmohradska. Niektorí muži sú zdržanlivejší, hanblivejší a nie je na tom vôbec nič zlé."

"Chlap má byť chlap," trval ten tvrdohlavec na svojom a pustil ma. Ustúpila som o niekoľko krokov, prebodávajúc ho podráždeným pohľadom. Všetka nadnesenosť a hravosť zo mňa vyprchala. A aby toho nebolo málo, v diaľke sa zablyslo.

"Dean je skvelý človek. Nemôžeš niekoho odsúdiť bez toho, aby si ho lepšie spoznal," vyhlásila som. "Je veľmi chytrý, pracovitý a obetavý. Možno nie je taký drsný, ale má dobré srdce a je to môj dobrý priateľ."

Neušlo mi, ako zaťal sánku a odvrátil pohľad. "V poriadku. Ospravedlňujem sa."

Neveriaco som zažmurkala. "Prosím?"

Strelil po mne pohľadom. "Naozaj to musím zopakovať?"

Nemusel. Dobre som počula, hoci tomu bolo skutočne ťažké uveriť. Skutočne sa Rafael práve ospravedlnil? Sám od seba?

Neskutočné.

"Mrzí ma, že som urazil tvojho priateľa," odvetil dôrazným, hlbokým hlasom a nadvihol obočie. "Tak. Už sa na mňa prestaneš hnevať, kvietok?"

Venovala som mu široký úsmev. "Rozmyslím si to."

Rafael mi pozrel na ústa a tvár mu naplnila túžba. Vyzeral, akoby ma chcel pobozkať a mimovoľne som si prešla jazykom po perách.

"Chcem ti niečo ukázať," prehovoril po dlhej, napätej chvíli ticha a pristúpil ku mne. Z neba začali padať prvé kvapky, opäť sa zablyslo. V diaľke o niekoľko sekúnd zaznel hrom.

"Niečo, kde bude strecha a ukryjeme sa pred dažďom?" spýtala som sa s nádejou.

Rafael ma na môj šok zovrel v náručí, sklonil ku mne hlavu a mne poskočilo srdce.

"Zatvor oči," šepol mi do ucha a o sekundu neskôr sa zem pod mojimi nohami stratila.