Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 29

Hodiny na jednom zo stolíkov ukazovali niečo po tretej hodine ráno, keď som opustila komnatu. Z nedávneho bálu som bola stále rozrušená a nedokázala som zaspať.

Ešte predtým mi Elena pomohla zo šiat, ktoré som s ľútosťou uložila do skrine. Po tradičnom kúpeli som si obliekla nočnú košeľu, navrch obľúbený župan a vyrazila som na prieskum. Rafael bol stále preč, nemusela som sa teda báť, že by som na neho narazila. Dokonca aj všetci hostia už odišli - to mi pošepla Elena, čiže som sa v zámku ocitla sama so služobníctvom.

Preskúmala som ďalšie miestnosti, ku ktorým som sa ešte nedostala a postupne som sa čoraz zlepšovala v orientácií. Už som neblúdila. Konečne som vedela, kam mám ísť a ako sa dostať naspäť na poschodie, kde sa nachádzala moja komnata. So zvedavosťou som sa túlala po zámku a podvedome som si priala nájsť Rafaelove komnaty. Odmietala som veriť, že by spal v rakve niekde v podzemí. Musel mať svoje komnaty. Elegán ako on by sa neznížil k tomu, aby spal v nejakej obyčajnej rakve. Umierala som zvedavosťou nájsť jeho komnaty.

Moju pozornosť upútalo rinčanie zbraní, akoby sa blízko mňa odohrával súboj s mečmi. Zvedavo som ho nasledovala, koberec tlmil moje kroky. Pristúpila som k pootvoreným dverám a nakukla som dovnútra.

Množstvo sviec osvetľovalo dozlatista ladenú komnatu, v ktorej samom strede proti sebe stáli dvaja muži - obaja do pol pása nahí. V rukách držali kordy a zúrivo proti sebe bojovali. Poľahky som spoznala Adriana, ktorý sa nachádzal tvárou ku mne. Svetlé vlasy mal stiahnuté čiernou stuhou a oháňal sa kordom po tmavovlasom mužovi.

Vedela som, kto to bol bez toho, aby sa obrátil.

"Máme hosťa," uškrnul sa Adrian zadýchane, keď odrazil útok kordom a pozrel priamo na mňa. Stuhla som, keď sa opálená postava otočila a môj pohľad sa stretol s párom modrých očí. Zatiaľ čo Adrianova nahá hruď so mnou nič neurobila, pri pohľade na polonahého Rafaela mnou prešiel záchvev vzrušenia. Nebolo to prvý raz, čo som ho takto videla, ale moje telo zareagovala, akoby som ho videla prvýkrát.

To jeho prekliate tetovanie priťahovalo môj pohľad ako magnet.

"Adrian," oslovil ho Rafael bez toho, aby odo mňa odtrhol pohľad. "Nechaj nás."

Svetlovlasý upír odložil kord, ktorým sa doteraz oháňal a siahol po svojej košeli. Sťažka som preglgla, keď zamieril ku mne a venoval mi ďalší zo svojich pobavených úsmevov.

"Rád ťa znova vidím, Erin."

"Adrian!" vyštekol vojvoda. "Prac sa odtiaľto, kým neoľutujem, že som ti tu poskytol útočisko!"

Upír sa len zachechtal a zmizol. S dunivo búšiacim srdcom som vstúpila do miestnosti, kde stál polonahý Rafael s kordom v ruke. Snažila som sa ignorovať, ako sa mu svaly na hrudi leskli od potu a porozhliadla som sa po miestnosti.

"Tu trénuješ?"

"Nebolo múdre sem chodiť, kvietok."

Zastavila som sa pri korde, ktorý nechal Adrian položený na podlhovastom stole na okraji miestnosti.

"Erin," oslovil ma varovne.

Vzala som kord, skúsene som ho chytila do ruky a obrátila som sa k upírskemu vojvodovi.

"Čo by si povedal na menší súboj, pán môj?"

Rafael nadvihol obočie. Mierne som sa prikrčila do bojového postoja a zdvihla som kord, mieriac špičkou zbrane na jeho príťažlivú tvár.

Ani sa nepohol. Len stál naproti mne, svaly na hrudi sa mu leskli od potu a hnedé oči ma na mieste prepaľovali. Bol to pohlcujúci, intenzívny pohľad, z ktorého mi dolu chrbticou prebehli zimomriavky. Neuhla som ani o centimeter a taktiež som nadvihla obočie.