Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 26

Po kúpeli som sa obliekla so hodvábneho, fialkového županu, ktorý mi nechala Elena na posteli a opustila som komnatu. Stále som videla tie odporné, zelené oči a v ušiach počula trhanie vlastného mäsa. Nedokázala som zostať sama, preto som si zaviazala župan a vyšla som na chodbu. Voda mi ešte stekala z mokrých vlasov a máčala mi vrchnú časť županu. Nedbala som na to. Odhodlane som kráčala chodbou, mieriac do knižnice.

Možno mi čítanie pomôže zahnať nepríjemné myšlienky a spomienky.

Nikto ma nezastavil. Žiadna slúžka, okolo ktorej som prešla, mi neprikázala vrátiť sa do komnaty. Podvedome som očakávala, z ktorej strany sa na mňa vyrúti pán domu a odtiahne ma naspäť, ale nezjavil sa. Dokonca ani Adrian či Selina sa neobjavili. Akoby som sa v tomto rozľahlom paláci ocitla sama, iba so škriatkami v rovnošatách.

Knižnica ma privítala svojou typickou vôňou a pokojnou atmosférou. Vzala som do ruky lucernu a podišla som k policiam plných kníh. Svietila som si na názvy, snažila som sa nájsť takú, ktorú by som si mohla prečítať. Väčšina z nich bola napísaná v rumunčine, poprípade v latinčine či v maďarčine. Hľadala som nielen takú, ktorej by som rozumela, ale zároveň aj takú, ktorá by ma aspoň trochu zaujala.

Bosé nohy mi pošteklil vánok.

"Čo tu robíš tak neskoro?"

Takmer som vykríkla od ľaku. Obzrela som sa, uvidiac Rafaela. Stál pri zatvorených dverách s rukami vo vreckách a napoly rozopnutou košeľou. Ťažko som preglgla, pevnejšie som zovrela lampáš a zišla som z rebríka.

"Nemôžem spať."

Mierne naklonil hlavu na stranu. "Zlé sny?"

Mlčky som prikývla.

"A myslíš, že čítaním na ne zabudneš?"

Mykla som plecom. "Je to jeden zo spôsobov, ako prísť na iné myšlienky."

Nastalo nepríjemné ticho. Položila som lampáš na blízky stolík a pevnejšie som si zatiahla župan, aby sa mi náhodou neotvoril. Nemala som pod ním nič a to ma momentálne uvádzalo do rozpakov. Zo svojej komnaty som vybehla náhle a nad niečím takým ako vhodným oblečením som sa vôbec nezamýšľala.

Zrejme som mala.

Rafael podišiel k policiam zaplnenými knihami a vybral odtiaľ zväzok v prekrásnej, koženej väzbe.

"Toto by sa ti mohlo páčiť," podal mi ho. Vzala som si knihu a prečítala som si latinský názov. História Transylvánie. Kniha bola hrubá a ťažká, musela mať nesmiernu hodnotu. Posadila som sa na damaškovú pohovku, položila som si knihu na kolená a opatrne som v nej začala listovať.

Rok vydania 1875.

"Páni," vydýchla som s bázňou a končekmi prstov som prešla po zažltnutej stránke. "Držala som v rukách oveľa staršie literárne kúsky, ale táto kniha je úchvatná. Má prekrásnu väzbu a listy-," privoňala som si k nim, ,,stále voňajú po tlačiarenskom lise."

"Môžeš si ju nechať."

Prekvapene som zdvihla zrak k Rafaelovi. Stál kúsok odo mňa, s rukami stále vo vreckách a nespúšťal zo mňa nepreniknuteľný pohľad.

"Ja-ďakujem."

Sotva badateľne kývol hlavou. "Možno pri nej zabudneš na zlé sny a prídeš na iné myšlienky."

Nervózne som si odkašľala. "Nechceš mi s tým pomôcť?"

"S čím?"

"Prísť na iné myšlienky."