Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 23

"Je veľmi pekná," zhodnotila ma bosorka ostrými, prižmúrenými očami. "Mladá a svieža."

"To nech ti ani nenapadne," varoval ju Rafael hlasom, pri ktorom by som sa najradšej prikrčila. Miesto toho som zostala sedieť s vystretým chrbtom a zdvihnutou bradou, zatiaľ čo si ma bosorka prezerala z každej strany. Rafael stál blízko, akoby nechcel, aby sa tá desivá žena dostala do mojej blízkosti. Spolu s nami bol v salóniku ešte Adrian, ktorý sa vyvaľoval na čalúnenom kresle a uškŕňal sa ako idiot.

Bosorka sa zastavila za mojim chrbtom a privoňala si ku mne. "Ešte si si ju neprivlastnil."

"Nestojím o nevestu," odznela nevrlá odpoveď.

Počkať. Nevestu?!

"Ach, chápem. Stále smútiš za Annou?" Bosorkin hlas znel posmešne. Ucítila som, ako sa odo mňa odtiahla, ale vzápätí chytila prameň mojich vlasov a začala ho žmoliť medzi prstami. "Počula som, že naposledy ju videli na Sardínií s nejakým bohatým čarodejníkom."

Kútikom oka som zaregistrovala šmuhu, v tvári som ucítila vánok.

"Nedotýkaj sa jej," zavrčal Rafael hrozivým, ľadovým hlasom, držiac bosorkino zápästie v železnom zovretí.

"Samozrejme," zašvitorila žena, pustila moje vlasy a zamierila k voľnej pohovke. Elegantne sa usadila, uhladila si strakatú sukňu a začala si na prst navíjať prameň čiernych vlasov.

Vyzerala ako členka rómskeho cirkusu, už jej chýbali iba veštecké karty do rúk. Očami čiernymi ako uhlie si ma stále premeriavala, akoby som bola hádanka, ktorú chcela rozlúštiť a popritom si sústavne na prst navíjala jednu čiernu kader.

"Na tvojom mieste by som nespomínal ani Annu, ani by som sa nepribližoval k našej pôvabnej smrteľníčke," zamiešal sa medzi nich Adrian pobavene. "Je to pre tvoje bezpečie, Selina."

"Viem, čoho sú Draculove deti schopné, nemusíš mi to pripomínať," bosorka sa zatvárila kyslo a následne naklonila hlavu na stranu. "Aj keď som počula, že tvoj brat v Londýne sa vymyká obvyklým predstavám o upíroch. Vraj odmieta konzumovať krv priamo z ľudského tela."

Rafael si pohrdlivo odfrkol. "Nezaujíma ma, čo robia moji bratia. Chcem sa zbaviť kliatby, ktorá ma pripútala k tomuto dievčaťu."

Myklo ma. Doteraz som len mlčky sedela a v zamaskovanom ohromení som počúvala, ako sa rozprávali nielen o mne, ale aj o tajomnej Anne a bytostiach, nazývaných Draculove deti. Na jazyk sa mi tislo množstvo otázok, ktoré som im chcela položiť, ale posledné Rafaelove slová mi vyrazili dych. Akoby ma niekto silno udrel do brucha.

Takto o mne rozpráva po tom, čo sme spolu prežili v záhrade?

"Áno, prosím," vyhlásila som s ľadovým pokojom, hoci vo mne horela zúrivosť a ešte viac som vystrčila bradu. "Zbavte ma toho netvora čo najskôr."

Adrian sa zachechtal, bosorke sa skrútili kútiky do úsmevu. Rafael sa ku mne obrátil s rukami vo vreckách a temným výrazom. Vyzývavo som sa mu zahľadela do modrých očí, z ktorých sršali blesky.

"Čo? Vari si si myslel, že budem prosiť, aby som s tebou mohla zostať?"

Teraz sa Adrian smial na plné ústa.

"Ako sa voláš, dievča?" Selina ma oslovila oveľa vľúdnejším hlasom, ako predtým a dokonca sa tvárila príjemnejšie. Už nevyzerala, že by ma najradšej vykostila zaživa.

"Erin," odpovedala som hrdo. "Som archeologička z Oxfordskej univerzity."

Selina sa oprela o operadlo, prehodila si nohu cez nohu a neprestajne si navíjala vlasy na dlhý prst. Bola staršia než ja, ale nie príliš. Vyzerala byť v Julietinom veku.