Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 28

Všetky ženy boli odeté v čiernom. Moje šaty žiarili ako kvapka čerstvej krvi. A aby toho nebolo málo, všetci prestali tancovať a zostali sa na mňa dívať. Dokonca aj orchester prestal hrať.

Nastalo ticho. Nepríjemné, ťaživé ticho, z ktorého mi prišlo nevoľno.

Napriek tomu som neutiekla.

Máš titul z Oxfordu, pripomínala som si. Nie si žiadna chuderka, ktorá by sa mala pred týmito monštrami krčiť.

Tie myšlienky mi dodali odvahu.

Ešte viac som nadvihla hlavu a ako pyšná princezná som sa prinútila pohnúť z miesta. Upíri okolo mňa sa rozostupovali, aby som mohla prejsť a niektorí z nich na mňa cerili tesáky. Takmer všetkým zčervenali oči hladom a túžbou zabíjať.

Vkročila som do jaskyne smrti, tým som si bola istá. Mohla som len dúfať, že rubínový náhrdelník na mojom krku bude pre nich dostatočne odstrašujúcim dôkazom, aby ma nechali na pokoji.

Ale jeden pohľad bol iný než ostatné. Horúci, prenikavý a prinútil ma poobzerať sa. Zbadala som Rafaela, okamžite som sa zastavila a srdce mi bláznivo poskočilo. Ležérne sa opieral o jeden zo stĺpov, odetý v čiernom smokingu s čiernou košeľou, ktorý mu priam šialene pristal a s čiernou škraboškou na tvári. Tmavé vlasy mal uhladené dozadu ako elegán, ale ani to neumlčalo jeho nebezpečné, predátorskú auru.

Auru, na ktorú moje telo okamžite zareagovalo.

Sledoval ma pohľadom, z ktorého sa mi ešte viac zrýchlil tep a sťažka som preglgla. Ako tsunami ma zmietli spomienky na to, ako chutili jeho bozky, jeho dotyky, jeho objatia. Cítila som, ako sa mi zapaľujú líca a teplo môjho tela špirálovito klesá nižšie, priamo do môjho lona. Bolo to niečo, proti čomu som zostala úplne bezmocná. Nedokázala som ovládať reakcie svojho tela a čoraz viac som bola týmto mužom priťahovaná.

Prvé tóny hudby ma vytrhli z myšlienok. Páry okolo mňa sa znova dali do pohybu, ladne krúžili okolo mňa, takmer ako prízraky.

Stála som uprostred parketu, ale môj pohľad bol priklinocovaný na upírskom vojvodovi. Niekto postával pri ňom, ale toho som si nevšímala. Nebolo to dôležité. Nikto nebol dôležitý, iba muž s hnedými očami a aurou, z ktorej som mala chuť sama si ochotne stiahnuť nohavičky.

Rafael na mňa hľadel, akoby som bola jediná bytosť v celej tanečnej sále. V tom pohľade bolo toľko horúčavy a temných prísľubov, až mi zoslabli kolená. Keď som žmurkla, už tam nestál. Než som stihla spanikáriť, v tvári som ucítila slabý vánok.

"Vyzeráš úžasne," začula som na uchu jeho hlboký, hriešny hlas a na ramenách som ucítila jeho teplé dlane. "Zatancuj si so mnou, kvietok."

Obrátila som sa k nemu, uvidiac ho stáť za sebou. Okamžite ma ovanula jeho korenistá vôňa, ktorá zaútočila na moje najprimitívnejšie zmysly. Rafael sa samoľúbo usmial, akoby presne vedel, akú reakciu jeho blízkosť vyvolala a vzal ma do náručia. Natisol ma na svoju hruď, až príliš intímne a začal so mnou krúžiť po tanečnej sále.

"Netušila som, že upíri vedia tancovať valčík," odkašľala som si nervózne. Nevidela som ho od momentu, čo sme sa v noci stretli v knižnici. Navyše sa zdalo, akoby sa moje telo zbláznilo a prahlo po jeho dotykoch.

Priam to fyzicky bolelo, ako veľmi som po ňom túžila napriek všetkému, čo sa stalo a aký chorý vzťah sme medzi sebou mali.

"A ja som netušil, že archeologičky dokážu vyzerať tak zvodne," zareagoval hlasom, z ktorého bolo zjavné, že si zo mňa uťahuje a prinútil ma zdvihnúť k nemu tvár. Bol tak blízko, až som na perách cítila jeho dych a teplo jeho tela sa vlievalo do mňa.