Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 47

Stála som ukrytá v tieňoch vysokých stromov v malom parku a s bolestivým pocitom som sledovala okno domu naproti cez ulicu. Vnútri sa svietilo a doliehali ku mne dva známe hlasy, popretkávané občasným detským bľabotaním. Srdce mi krvácalo tak veľmi, až som sa bála, že mi vykrváca a z očí mi padali slzy, ktoré som nedokázala zastaviť.

"Nemusíme tu byť," začula som na uchu Rafaelov upokojujúci šepot. "Nechcem, aby si robila niečo, čo ti ubližuje."

Stál za mnou, zozadu ma objímal a dodával mi silu. Bol moja skala, ale nielen to. Zároveň dával pozor, aby som nevyštartovala po pachu ľudskej krvi, ktorá bola cítiť všade naokolo a zaplavovala ma trýznivými pocitmi.

Tie však ustúpili do úzadia v momente, ako sa v okne zjavila moja mama.

Vďaka zbystreným upírskym zmyslom som počula, ako jej Juliet niečo hovorí, ale mama ju očividne nevnímala. Zastavila sa v okne, objala si brucho a s nešťastným výrazom vykukla von oknom.

Nemusela som byť jasnovidec ani telepat ako Sorin, aby som vedela, na čo myslela.

Na mňa.

Myslela na mňa.

"Erin," zamumlal mi Rafael do vlasov. "Si si istá, že tu chceš byť a dívať sa na to?"

"Je to moja rodina," zašepkala som cez bolestivo zovreté hrdlo. "Chcem im povedať zbohom."

"Vieš, že ťa nemôžu vidieť. Nemusíš sa ovládnuť, uvidia tvoje oči."

"To viem," pípla som, bolesť v mojej hrudi sa ešte znásobila. "Chcem im povedať zbohom aspoň takto na diaľku."

Rafael na to nič nepovedal, len ma pevnejšie stisol a na vrchu hlavy som ucítila jeho pery. Hypnotizovane som visela očami na svojej mame, ktorá neprestajne stála v okne a neprítomne hľadela von. Dych sa mi zasekol v hrdle, keď sa pri nej zjavila aj Juliet a položila jej dlaň na plece.

Obidve vyzerali nešťastne, utrápene a ja by som sa za nimi najradšej rozbehla, aby som im povedala, že som v poriadku...no nemohla som. Rafael mal pravdu. Mohla som im ublížiť, nehovoriac o tom, že by mi mohli prebliknúť oči do červenej. A to som svojej rodine nechcela spraviť.

Juliet s mamou sa na seba smutne usmiali a odstúpili od okna. Plecia mi klesli, spodná pera sa mi zachvela. Rafael ma k sebe nežne obrátil, neprestával ma objímať okolo pása a zblízka mi pozrel do očí.

"Viem, ako sa cítiš, láska. Bože, ver mi, že to naozaj dobre viem."

Po líci mi stiekla slza. "Prejde to niekedy?"

Ťažko si povzdychol, zdvihol ruku a utrel mi mokré líce. "Časom sa bolesť otupí, ale zostane s tebou navždy. Môžem ti však sľúbiť, že sa s tým naučíš žiť."

Sám prišiel o rodinu, keď sa stal upírom. Ba čo viac, dokonca ich všetkých pozabíjal. Vina, ktorú niesol na pleciach, musela byť obrovská a jeho bolesť určite neporovnateľne väčšia než tá moja.

Ale aj tak...myšlienka, že moja rodina bude do smrti žiť s tým, že nevedia, čo sa mi stalo, bola zničujúca.

"Vrátime sa domov?" zašepkala som napoly odvážne, napoly plačlivo.

Rafael mi hrabol do vlasov, sklonil sa ku mne ešte viac a nežne ma pobozkal. Dotyk jeho pier bol ako balzam na moju zranenú dušu.

Bola som upírom iba necelé dva týždne. Všetko bolo pre mňa nové, musela som si zvyknúť na obrátený režim dňa a nové pudy, ktoré som dovtedy nepoznala. Sústavne som bojovala s túžbou zabíjať či súložiť. Akoby sa premenou na upírku vo mne zjavila agresívna črta, akú som u seba doteraz nepoznala a len horko ťažko sa mi darilo zmieriť sa s ňou.