Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 19

Erin, zobuď sa.

Prudko som otvorila oči. Sviečka na nízkom stolíku vedľa mojej postele dohárala, vosk sa už-už vylieval na lesklé drevo. V komnate panovalo šero, znásobené neúnavným dažďom, ktorý bubnoval do okien. Jediným zdrojom svetla tak bola malá sviečka na mojom nočnom stolíku.

Ospalo som si pretrela oči, prevrátila som sa na druhý bok a zhrnula som si prikrývku pod hlavu. Zrejme sa mi to iba zdalo. Stále som bola ospalá, pred očami som ešte vkuse mala nedosnívaný sen.

Vzápätí som si všimla, že nie som v komnate sama a s výkrikom som sa prudko posadila. Všetka ospalosť bola preč.

"Keď spíš, vyzeráš tak sladko a nevinne, kvietok."

Zdvihla som si prikrývku až k brade, aby som zakryla výstrih na novej nočnej košieľke a so splašene bijúcim srdcom som civela na upíra, stojaceho uprostred mojej komnaty v temnom šere. Videla som iba jeho obrysy spolu so svietiacimi očami, ktoré neprirodzene žiarili v temnote. Adrenalín mi koloval v žilách z jeho prítomnosti a nečakaného prebudenia.

"Čo tu, doriti, robíš?"

Vystúpil zo šera do chabého svetla dohárajúcej sviece. Pri pohľade na neho mi klesla brada. Čiernu košeľu mal rozopnutú, rukávy vyhrnuté po lakte a dlane zaborené vo vreckách čiernych nohavíc. Bezmocne som mu prebehla pohľadom po potetovanej hrudi, odolávajúc nutkaniu utrieť si slinu, ktorá mi čoskoro zaiste vytečie z otvorených úst. Hrôza, ktorú som prednedávnom cítila, sa pomaly, ale isto zmenila na niečo iné, horúcejšie.

Proti mojej vôli atmosféra medzi nami zapraskala.

"Prečo musíš byť stále taká vulgárna, drahá Erin?"

Sťažka som preglgla, natískajúc na seba jemnú prikrývku. "Vždy som vulgárna, keď som vystresovaná."

Zastavil sa pri posteli, naklonil hlavu nabok a nadvihol jedno obočie. "Teraz si vystresovaná?"

To myslel vážne? Postaví sa mi ku posteli, s rozopnutou košeľou ako chodiaci hriech a ešte sa ma pýta, či som v strese?

"Áno."

"Prečo?"

"Prečo asi?"

"Neviem. Keby som to vedel, nepýtal by som sa."

"Stavím sa, že si dosť bystrý na to, aby si na to prišiel aj sám."

Ústa sa mu skrivili v úškľabku. "Drzá ako vždy."

Zhlboka som sa nadýchla, aby som upokojila svoje besné srdce a zrýchlený dych. Škrelo ma, že jeho zmysly boli také dokonalé, že to počul. Upíri a ich dokonalé zmysly!

Mysľou mi prebehli Codrinove slová o tom, čo Rafael vyviedol vlastnej rodine a moja vlna nepriateľstva mierne poklesla. Dokonca som zvolila vľúdnejší tón.

"Čo tu chceš?"

"Môžeš hádať, kvietok. Čo asi tak chcem?"

Pevnejšie som stisla kolená k sebe. Jeho hlas znel ticho, hlboko a hriešne. Prsty, ktorými som si pridržiavala prikrývku pod bradou, sa mi začali chvieť.

"Prišiel si ma potrestať za to, že ma videl Adrian?"

Tvár mu potemnela, oči mu na okamih preblikli do rubínovej farby. "Nechcem, aby si v tejto chvíli vyslovovala jeho meno, Erin."

Och.

"A čo sa týka trestu, ten si rozhodne zaslúžiš," dodal a prešiel si prstami po perách. "Ale neskôr. Teraz som si prišiel po niečo iné."