Temné pokušenie (Drakulove deti 2)

Kapitola 9

Pomaly som otvorila oči. Cítila som ťažobu na hlave, akoby ma niekto prikryl závojom a bránil mi precitnúť do plného vedomia. Niekoľkokrát som zaklipkala očami, ktoré sa nie a nie poriadne otvoriť. Unavene som zastonala, s dlaňou na očiach som sa prevrátila na chrbát a ťažko som si povzdychla.

Cítila som sa ako po žúre.

Žeby som toho piva na večeri s Deanom vypila tak veľa? Nespomínala som si, že by som do seba liala jedno cez druhé. Práve naopak, ak som si dobre vybavovala, vypila som iba jeden pohár a ani ten nie celý. Potom som zaplatila za večeru a išla som do svojej izby.

Oči sa mi prudko roztvorili.

Ako prílivová vlna ma zasiahli spomienky na to, čo sa stalo. S výkrikom som sa prudko posadila a poobzerala som sa okolo seba, hľadajúc upíra, ktorý ma v noci prekvapil. Neverila som vlastným očiam.

Nachádzala som sa v prepychovej komnate. Obložená drevom z každej strany - podlaha, steny, kazetový strop. Všetko z lesklého, červenohnedého dreva. Po stenách viseli obrazy v zlatých rámoch, drevenú podlahu pokrýval na pohľad drahý, orientálny koberec. A posteľ, na ktorej som ležala, mala drevený baldachýn s jemnými závojmi, ktoré sa vlnili v slabom vánku, prenikajúcom cez otvorené okno.

"Čo dopekla-," vydýchla som stále neveriaco. Krútila som sa na posteli, zakrytá tými najluxusnejšími prikrývkami a snažila som sa prísť na to, kde som sa ocitla a hlavne - ako som sa tu dostala. Zdalo sa, akoby som sa prebudila do hradnej alebo zámockej komnaty, avšak štýl zariadenia vôbec nebol anglický.

"Dean?" zavolala som tichým, neistým hlasom a stiahla som zo seba prikrývku. Naplnila ma úľava, keď som si všimla, že mám na sebe stále svoje pyžamo. Cez otvorené okno dnu prenikali ostré slnečné lúče, z ktorých ma boleli oči, tak som zdvihla ruku a zrak som si zatienila.

"Dean!"

Drevené, vyrezávané dvere naproti cez komnatu sa otvorili a dnu vošla drobná, škaredá postava s podnosom plným jedla. Pri pohľade na neho som zvrieskla. Škriatok sa ku mne s vreskotom pridal a dokonca o krok cúvol. Skĺzla som z postele, schmatla som vankúš a hodila som ho po ňom.

"Choď preč!"

Netrafila som sa. Škriatok sa mi obrátil bokom, keď som po ňom hodila ďalší vankúš a tentoraz som ho zasiahla do hlavy.

"Pani moja, prestaňte, prosím!"

Schmatla som ďalší vankúš. "Čo si zač?"

"Len som vám doniesol raňajky, musíte umierať od hladu."

Nezaváhala som ani sekundu. Vybehla som spoza postele, prekĺzla som okolo škriatka a vybehla som na chodbu.

Drevená podlaha ma chladila na nahých chodidlách. Na sekundu som sa zastavila a v panike som sa okolo seba poobzerala. Po mojej ľavej aj pravej strane sa tiahli dlhé chodby s množstvom dvier. Netušila som, ktorá cesta vedie preč a do očí sa mi natisli slzy.

"Pani moja, stojte!"

Hlas za mnou ma prinútil utekať. Rozbehla som sa doľava, ignorujúc prekrásnu výzdobu chodby, cez ktorú som letela a takmer som vykríkla od úľavy, keď som zbadala schody.

Chvatne som po nich zbehla, takmer som prevrátila ďalšieho škriatka, ktorý mi kráčal naproti. Zaškriekal, keď kvôli mne stratil rovnováhu a len tak tak sa stihol chytiť zábradlia.

"Pardon," zakričala som za ním a bežala som ďalej. Ocitla som sa o poschodie nižšie. Panebože, toto miesto bolo bludisko! Netušila som, ktorým smerom by som sa mala vybrať a pokiaľ pôjdem stále dolu schodmi, hrozilo, že sa dostanem niekam do žalárov a to by bol koniec.