Vrahyňa

1. Adopcia

Sedím oproti dvom mne neznámym ľudom v kancelárii riaditeľky detského domova. Obaja sú v stredných rokoch, mužovi začínajú vyrastať po bokoch šediny, pohľad má utrápený, ale zároveň keď sa na mňa pozrie, tak sa mu kútikmi úst mihá nesmelý úsmev. Ja iba tisnem pery k sebe a nedám na sebe znať žiadne emócie. Žena je od neho o čosi vyššia a zhovorčivejšia, tiež sa mi celkom pozdáva, vlasy má tmavočervené a veľké modré oči, keď sa na mňa zahladí, tak sa jej ako pohybom čarovného prútika zväčšia, akoby ma chceli celú okopírovať. Na sebe má len ľahké do oranžova oblečené letné šaty. Musia byť spolu šťastný. Prečo ma vôbec chcú adoptovať? Čím som ich zaujala? Bude za tým asi to, za čo ma chcelo aj predchádzajúcich osem rodín v tento týždeň, ale každému jednému z nich som to vyhovorila a začala sa správať ako psychopatka. Títo dvaja ma zaujali. Mám si ich vybrať? Ak si nevyberiem, tak viem že to bude pokračovať donekonečna a na to nemám strpenie, musím sa dostať odtiaľto preč. A čo najskôr tým lepšie. Uvoľnila som sa a milo sa na nich usmiala. Nebudem sa ich pýtať na dôvody. Je mi to tentoraz úplne jedno. Viem, že zdanie zvykne klamať a na druhej strane viem aj čoho som schopná.

„Tak podpíšeme ešte nejaké tie papiere a o tri dni si môžete svoju dcéru vziať domov."

Rozlúčila som sa s nimi a vrátila sa späť na izbu, o ktorú sa delím ešte so štyrmi dievčatami, ktoré sú sestry v rôznych rokoch. Ich rodičia sa za kšeftovanie s drogami dostali do väzenia a nik iný nemal o ne záujem. Bolo mi ich začiatkom ľúto, ale ako som si na ne zvykla vyzerajú šťastne, takže sa tu budú mať dobre. Adoptovať si ich nemôže nikto, pretože im v tom bránia rodičia. Nikdy som však nepočula od nich, žeby chceli bývať s nejakými cudzími ľudmi. Ja sa budem musieť na to pripraviť. Ako bude vyzerať môj nový domov? Majú vôbec tí dvaja nejaké deti? Alebo sú to jedny z tých, ktorý sa o to pokúšajú roky a nakoniec im zostala iba táto možnosť? Či zase nejaká zakomplexovaná ženská, ktorá si nedá zničiť telo dieťaťom? Posadila som sa na svoju posteľ pod okno a pozorovala krajinu za ňou. Vonku sa pohybovalo viacero detí, ktoré sa hrali na prelieskach alebo hrali futbal. Zbadala som aj odchádzať mojich nových rodičov. Riaditeľka ich odprevádzala až k autu. Všetci traja sa niečom smiali a lúčili sa. Odvrátila som zrak od okna a pozrela sa na štyri prázdne postele. Bola som tu sama ako väčšinu času. Navliekla som na seba svoju obľúbenú čiernu mikinu a vykĺzla som z izby. Po schodom som zišla na prízemie a vyšla na terasu. Rozhliadla som sa okolo seba. Pár deciek sedelo pri stole so spoločenskými hrami a hádali sa. Pozrela som sa na druhú stranu, kde stála hojdacia lavica. Nikto na nej nesedel, tak som sa k nej pohla a sadla si. Vyložila som si na ňu aj nohy a pomaly sa hojdala. Dúfam, že takúto hojdačku budú mať aj v novom domove a dokonca aj s bazénom. Ten mi asi najviac chýba. U mojich biologických rodičov sme mali na pol záhrady veľký bazén, v ktorom som plávala od večera do neskorej noci. Vtedy to bolo najideálnejšie a najlepšie vzhľadom k letnému počasiu. Zavrela som oči a načúvala spevu vtákov, ktorý sedeli na streche nado mnou. Je príjemné len tak ležať a nič nerobiť. Bodaj by letné prázdniny trvali večnosť aj keď toto sú moje najhoršie prázdniny, aj keď lepšie než by som očakávala. Niečo ma pošteklilo na nohe, so zatvorenými očami som sa načiahla a pleskla po neznámom tvorovi. Otvorila som oči, aby som sa presvedčila čo to bolo za tvora a či mi náhodou nezostal na ruke, v tom som nado mnou zbadala blonďavého chalana, ktorého som tu ešte nevidela. V rýchlosti som sa ospravedlnila a zložila nohy z hojdačky a sadla si ako civilizovaný človek, pričom som hľadela do blba, len aby som sa nemusela naňho pozerať. Zacítila som ako sa hojdačka pod jeho váhou pohla. Sadol si a mlčal. Mlčala som aj ja. Prečo by som vlastne aj mala niečo hovoriť. Nie som ten typ. Mala by som sa odtiaľto čo najrýchlejšie spratať. Počkám ešte chvíľu a pôjdem, len aby to nebolo nápadné, že chcem ujsť.

„E-hm," niečo zahundral vedľa mňa, dúfam že sa nesnaží o chabú konverzáciu, mala by som vypadnúť a to čím skôr tým lepšie, ale nejde to. Prečo? Kútikom oka s pod mojej blond hrivy som naňho pozrela. Sedel vzpriamene a rukami držal kraje hojdačky pri svojich nohách. Mal na sebe čierne rifle a tričko. Keď som si ho premerala vyššie, tak v ľavom uchu mal nastrelenú striebornú náušnicu. Nevyzerá zle. Z ničoho nič sa na mňa pozrel a vyriekol: „Ja som inak Denis a ty?" Síce som zostala šokovaná, ale odpovedala som mu na otázku: „Emma. Ešte som ťa tu nevidela."

Zdvihla som hlavu a potriasla s vlasmi, aby som mala naňho lepší výhľad. Otočil sa tvárou ku mne a odpovedal: „Pred pár hodinami ma sem doviezli."

„Prečo si sa ocitol tu?" nedalo mi to a musela som sa ho na to spýtať. Pravdepodobne čakal moju otázku, pretože vzápätí začal aj sám rozprávať.

„Umrela mi mama na rakovinu a otca som nikdy nepoznal. Teraz nikto nemá o mňa záujem, tak jediná možnosť zostala ísť sem a pokúsiť sa žiť od znova. Trvalo dosť dlho, kým som sa z jej straty spamätal. Do teraz som sa liečil na psychiatrickej liečebni. Nechcem ťa tým nastrašiť," bránil sa. Ja som iba prikývla, že tomu rozumiem, predsa aj ja som tam pár týždňov zostala na pozorovaní. „Je to už asi rok a pol, ešte stále nie som na tom najlepšie, ale zvládam to. Možno ti to pripadá bláznivé, ale psychiater mi povedal, aby som o tom rozprával na rovinu, že mi bude lepšie. Myslel som si to aj ja, ale zrejme to nebol dobrý nápad," sklonil hlavu do zeme. Neviem ako, ale odrazu som ho držala za rameno a povzbudzovala ho. „Ak sa ti uľaví, ja som tiež pár týždňov strávila na tej klinike a nebolo to bohvie čo, na to, že ja som úplne iný prípad než ty, ale chápem ťa."

Zodvihol hlavu a opýtal sa na môj príbeh. Povedala som mu to čo budem hovoriť každému.

„Moji rodičia boli zavraždení. Vraha doposiaľ nenašli. Blízky ma nenávidia, myslia si, že ja som ich zavraždila. Čo samozrejme nie je pravda. Dali ma na psychiatriu, kde po troch týždňoch uznali, že som úplne v poriadku aj keď som stratila naraz oboch rodičov. Práve dnes si ma adoptovala nová rodina a o tri dni odchádzam a poviem ti som rada, nebaví ma to tu a už vôbec nie  v izbe so štyrmi sestrami. Ja som zvyknutá na luxus a nie kontajnerské bunky!" šplechla som mu to do tváre. Prečo by som sa nemala pred ním vychvalovať, že som si žila ako panička, on také určite nikdy nepoznal, žil iba s mamou a určite nie v luxuse. Aj tak po troch dňoch ho už nikdy nestretnem.

„Máš šťastie a prajem ti ho aj do budúcnosti," poprial mi, postavil sa prv než ja a zmizol za dverami. Vydýchla som si, zrejme som ho rozrušila a teraz sa mi bude vyhýbať. A mňa to vôbec ani len trošku netrápi. Len už nech je ten pondelok.

***

Ahojte, toto je môj nový príbeh zo žánru horor s prvkami trileru.

Budeme rada, ak postupne budete pridávať vaše názory na kapitoly.

*Mery*