Vrahyňa

13. Stop

Ahojte.

V prvom rade by som sa chcela všetkým poďakovať , ktorý tento príbeh čítajú a hlavne tým, ktorý ho aspoň raz komentovali. A práve týmto venujem túto časť: Bumbiik, MagevaVoan, Dadka666, VeronDemovicova, somLev, Book_lover469, MrPerfectBoy2782, KamilaMichlovsk a KarolnaKajkaZvolensk.

Užite si ju ;-) 

♥♥♥

Čo teraz? Mala by som sa vrátiť domov. Chatka neprichádza do úvahy. Ktorým smerom sa vydať. Na východ, alebo západ. Od chatky sem sme išli stále rovno. Na chatu sme išli z východu. Ak pôjdem popri rieke na západ, tak by som sa mala dostať do dediny, ktorá je odtiaľto tri kilometre. Do dediny, z ktorej sme šlapali pešo. Snáď stretnem niekoho, kto bude ochotný ma odviesť domov. Vytiahla som z kabely telefón a pozrela sa či mi náhodou nevolala mama. Och! Žiaden signál. To ešte v dnešnej dobe nie je v horách signál? Nevadí, aspoň ma nikto nebude otravovať.

Pomalými krokmi som kráčala popri brehu potoka a dávala pozor pod nohy, kam stúpam. Bolo tu mnoho výmoľov a nebolo by pekné kebyže si tu niekde vyvrtnem členok a zostanem tu napospas divej zveri. Kto vie aké zveri sa tu v noci potulujú. Typujem na diviakov, líšky, medveďov a možno aj na vlkov. Nechcela by som stretnúť, ani jedného z nich. Tak som kráčala v tme a po tichu. Nikde nebolo počuť nič. Iba v ušiach šum lístia nado mnou a do toho spev tých odporných cvrčkov okolo mňa. Mala som chuť po jednom každého z nich zastreliť, rozkúskovať a potom si ich usmažiť a zožrať ako delikatesu. Po asi dvoch kilometroch sa k nim pridalo aj kvákanie žáb. Hučalo mi z nich v hlave. Najradšej by som sa hodila do toho ľadového potoka a nechala sa utopiť.

Vydýchla som si, keď som konečne pred sebou zbadala cestu a rozbehla sa k nej. Skontrolovala som čas na telefóne. 02:35. Pôjde vôbec teraz niekto okolo? To sotva. V meste by som ako tak niekoho zazrela, ale na dedine a v horách? To je mizivá šanca. Vybrala som sa dole dedinou. Ak budem mať šťastie, tak niekoho stopnem. A ak nie, budem musieť vyčkať do rána a nasadnúť na ranný autobus. Oblečenie som mala ešte stále mokré. Začala som pociťovať bolesť na lopatkách. Ak iba prechladnem, tak to budem mať šťastie.

Kráčala som už asi tridsať minút a nestretla som živej duše. Až teraz som za sebou začula hukot motora idúceho auta. Otočila som sa a načúvala. Zo zákruty sa vynorili dve ostré svetlá a oslepili ma. S ľavom rukou som si zakrývala oči a s pravou sa snažila stopovať. Auto ma obišlo. Už som si myslela, že nezastaví, keď po pár metroch spomalilo a zastavilo. Rozbehla som sa k nemu.

Z auta vystúpil šofér. Bol to mladý chalan okolo dvadsiatky.

„Preboha dievča, ako vyzeráš, čo sa ti stalo?"

„Nič, kam máte namierené?"

„Do hlavného mesta, kam potrebuješ zaviesť?"

„Veľký Biel to je poceste."

„Dobre poď, len sa ti musím ospravedlniť za možno nepríjemných spoločníkov v aute."

Akonáhle to dopovedal z auta sa začali ozývať podivné hlasy a vykrikovať na adresu šoféra.