Vrahyňa

30. Spiknutite

Á máte tu 30. kapitolku! Tešíte sa?

***

Pomaly som otočila hlavu. Za mnou stál Keil a vyškieral sa. Odkedy tu skrýva tohto blbca? Ako ho mohol len tak prichýliť a hlavne ak vedel o tom, že je to môj vlastný bratranec a chce ma.

„Čo tu robí on?" ukazovala som na posteľ, na ktorej si pokojne odfukoval Nikolaj. Oči som pootočila späť na Keila.

„Nemal kam ísť."

„Kam pôjde teraz, keď my musíme odísť?" mykol ramenami a vrátil sa späť k počítaču, na ktorom bol doteraz.

„Nebol to však on čo behal po dome, však?"

„Nie, celú dobu tu spal ako zabitý. Počkaj čo ak je mŕtvy?" vyletel zo stoličky a silno s ním zatriasol. Nikolaj nemotorne otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Keď ma zbadal zháčil sa. Videla som ako sa vôkol seba obracia a hľadá najbližšie východisko. Nechceli, aby som vedela, že sa tu skrýva, ale prečo?

„To je v poriadku," povedal Keil.

„Nikolaj? Prečo sa tu schovávaš? Čo sa ..."

Nestihla som dopovedať, pretože mi Nikolaj skočil do reči. „Em, klud. Neprišiel som, aby som ti strpčoval život, aj keď...," naklonil hlavu a zamyslel sa. Prstom si klepkal po brade: „to je v vlastne jedno. Som tu v podstate z iného dôvodu, než si si myslela."

„Nechám vás," povedal pomedzi Keil a vyparil sa zo svojej izby.

„Tak počúvam," založila som ruky na prsiach a podupkávala nohou.

„Sadni si," vyzval ma Nikolaj a potľapkal miesto na posteli vedľa seba. Zložila som ruky a posadila sa so sklonenou hlavou. Vlasy mi padali do očí. Mierne som otočila hlavu a pozrela sa na svojho blonďavého bratranca s nagélovanými vlasmi dohora.

„Ááááá do p..." než niečo začal hovoriť, prerušil nás Keilov krik z dola. Vystrelili sme z postele, pričom keď som otvárala dvere na izbe, tak som náhodou s nimi bachla Nikolajovi do hlavy. Chytil si hlavu a začal nadávať. Nemala som čas sa ho spytovať či je v poriadku. Na čo aj? Veď je chlap. Niečo vydrží a smrť mu nehrozí. Pribehla som k schodisku a dole na ňom ležal Keil a nad ním stála. Podotýkam stála tá odporná hrdzavá Silvia. Čo sakra robí v našom dome? To ona sa tu s nami hrala na mačku a myš? Ale prečo? O čo jej ide?

Až o pár sekúnd neskôr, keď si moje oči zvykli na tmu som zbadala, že Sisa držím pred sebou zbraň. Pištoľ. V mojej hlave sa hmýrilo množstvo myšlienok, nevysomáril by sa z nich ani somár. Hlavná myšlienka prelínala ostatné a tá bola: odkiaľ sakra vzala tú zbraň? Pohla som sa dopredu o jeden schod nižšie a bližšie k nim. Sisa ma hneď zastavila: „Stoj. Inak ho zastrelím!"

„Zbláznila si sa o čo ti ide?" vyštekla som na ňu. Chalani po nej iba pozerali a nezmohli sa slova. Neviem aké myšlienky im lietali hlavou, no moja ďalšia bola, že čoskoro ju postihne krutá smrť.

„Ty tam hore drž hubu. Ja si teraz zoberiem tvojho bračeka..."

„Tak to si vypíš z hlavy. Nikoho si brať nebudeš! Nebodaj ti to prikázala Rebeka?" chcela som ju trochu uzemniť.

„Čo by s tím mala ona?"

„Aha, tak ti o tom nevieš?"

„O čom?"

„Tento tu môj braček s ňou chodí."

„Aha..." zložila ruku so zbraňou nadol a dala sa na ústup. Potom sa zvrtla a vybehla von.