Vrahyňa

47. V krematóriu

18+ /al. na vlast. zodpovednosť/

***

„Kam ideme?"

„Niekde kde ti bude teplo."

„Kto povedal, že chcem ísť s tebou?"

„Vari nie som najlepšia alternatíva?"

„Ty vždy," usmiala som sa a objala ho.

Nasadli sme do nejakého auta, ktoré šoféroval neznámi týpek. Našťastie mal zapnuté kúrenie, tak som si vyzliekla kabát aj nohavice. No zima mi bola ešte väčšia. Ani som sa nestihla zohriať ani zmrznúť ešte viac a už sme stáli pred starou budovou s hrdzavou bránou. Nikolaj ma vytiahol z auta a vzal do náručia. Chytila som ho oko krku. Neznámy týpek otvoril starú hrdzavú bránu, ktorá pod pohybom vŕzgala až to pílilo uši. Akonáhle sme prešli jej prah, tak ju za nami zavrel. Potom vytiahol veľký francúzsky kľúč a vopchal ho do starých dverí oproti ním. Nikolaj vyšiel so mnou po dvoch schodíkoch a potom do priestrannej haly, kde to smrdelo čudným pachom. V miestnosti som nepociťovala žiadnu úľavu zo zimy. Zima totižto bola aj tu a poriadna. Týpek sa pohol vpred. Prázdnou chodbou sa ozývali jeho kroky. Pohli sme sa za v tichosti za ním. Prečo sú ticho? Povedala by som niečo, ale nechcela so rušiť túto tichú idilku. Čo vlastne majú so mnou na pláne?

Kroky zastavili a začula som štrngot kľúčov a potom znovu otváranie vŕzgavých dverí. Ako sme prekročili prah dverí, tak sa mi naskytol pohľad na truhly, na nespočetné množstvo truhiel. Nikolaj ma položil na zem. Pribehla som k jednej z truhiel a chcela ju ísť otvoriť.

„Už sú zaklincované a pripravené na kremáciu," ozval sa za mnou hlas toho týpka.

„Ty si ma zobral do krematória? Prečo?" obrátila som sa s otázkou na Nikolaja.

„Aby si sa zohriala. Ideme spaľovať telá," zaradoval sa Nikolaj. Šibe mu? Načo sa mám pozerať ako budú mŕtvoly spaľovať, kebyže spaľujú ľudí zaživa, tak by som nič nepovedala.

Chlapík sa pohol vpred a zaviedol nás do zadu, kde boli dva plechové boxy, do ktorých sa po koľajniciach presúvali truhly priamo do pece na kremáciu. Pec už bola rozpálená. Sadla som si k nej a sledovala ako Nikolaj pomáha chlapíkovi dostať truhlu do nej a potom dôkladne zabezpečiť dvierka.

„Odkiaľ sa poznáte?" smerovala som otázku na Nikolaja.

„To je môj bratranec Karol," predstavil nás a Karol mi podal ruku. Chabo som sa usmiala. Bol už dospelý.

„Prečo som ho nikdy nevidela?"

„Neviem. Je to môj bratranec z maminej strany," prikývla som. Chápala som. Začínalo tu byť poriadne teplo, tak som si vyzliekla aj tričko s podprsenkou a nohavičkami. Bolo mi jedno či budú na mňa zízať alebo nie. Potrebovala som si dať veci vysušiť, aby som neprechladla. Tak som ich položila na box a naďalej stála pri ňom.

„Waw," vyhŕkol Karol, keď ma zbadal.

„Čo je?" škaredo som naňho zazrela.

„Nič, prepáč," začervenal sa a radšej sa otočil.

„Em, len nemaj vražedné myšlienky. Je to dobrý chlapec, má ženu aj dieťa," len som prikývla aj keď by nebol zlý nápad niekoho živého hodiť do tej pece! Chcem tam niekoho hodiť! A hneď!

„To je tá tvoja sesternica, že?" ozval po dlhom uvažovaný Karol. „Tá, do ktorej si buchnutý, že?" hádal ďalej Karol.

„Hej, ale vysvitlo, že vlastnenie je moja sesternica. Bola adoptovaná. No vlastne to je na dlho Karol potom ti o tom poviem."