Vrahyňa

43. Pravdivá chvíľka s Nikolajom

Cecílino správanie ma prekvapilo. Stále nemôžem uveriť, že Nikolaja pustila do domu a dokonca sme sa zašili v mojej izbe. Keil našťastie nebol doma. Neviem kam išiel. Snáď sa mu milá Rebečka nebude sťažovať, ale to môžem iba dúfať. Jedno však s istotou viem. Na políciu sa už neodváži ísť. Aj keď tam pracuje jej otec, ale ten nič nezmôže. Ona sa nachádzala na mieste činu. Nie ja.

Zapla som počítač a otvorila najnovšie správy, ešte nikde nič nebolo. Kto vie kedy nájdu ich telá. Malo by to byť každú chvíľu. Ľudia určite počuli krik a budú sa presviedčať či je všetko v poriadku. Zatiaľ sme si sadli na balkón a rozprávali sa o starých časoch. Nevrátila by som ich však späť. Možno iba kvôli Nikolajovi. Za rodičmi mi vôbec nie je ľúto. Neboli pravý a ani sa tak nesprávali. Škoda, že som to zistila až po ich smrti, možno by ich smrť vyzerala inak. Ešte stále si pamätám ako som to urobila. Celý ten obraz mám pred sebou. Neľutujem to. Bolo to moje prvé zabíjanie. A možno aj najlepšie zo všetkých. Bolo premyslené do najmenších detailov.

Odrazu sa k nám prikmotrili dvojičky. Chceli sa zoznámiť s Nikolajom, ktorého im mama vychválila. Ja ju nikdy nebudem nazývať mamou. Vždy zostane pre mňa iba teta Cecília. Bola hlúpa, naivná a slabá, keď dovolila mužovi, aby ma dal preč a zabil ďalšiu našu sestru. Prečo len neznášal ľudí ženského pohlavia. Musím ho nájsť! Ešte stále sa s ním túžim stretnúť, len ako to dosiahnuť?

„Nikdy som si nepomyslel, že pochádzaš z trojičiek," drgol do mňa Nikolaj, keď dvojičky po predstavený sa odišli.

„Čo sa ja len ešte o sebe dozviem, čo?"

„Dúfam, že už nič prekvapujúce. Iba ak ani toto by nebola tvoja pravá rodina a niekde by bola tá tretia."

„Radšej nefilozofuj, lebo ja to už neprežijem."

„Emka, aby niečo neprežila? Sranduješ!"

„Jáj, Nikolaj veď ma poznáš najlepšie. Som čierna smrť, ktorá nezomiera."

„Preto ťa tak žeriem."

„Čo ti vlastne o mne povedala Rebeka?" pozrela som sa mu do očí.

„Nič len to, že si ich zabila."

„Uveril si jej?"

„Nemohol som tomu uveriť, ale potom som si to nejak pospájal. Nemysli si teraz však, že ťa zradím alebo niečo. Dobre vieš, že vždy som stál pri tebe. Mohla si mi o tom povedať, keď si sa na to chystala."

„Nepamätáš sa aký si bol predtým ťuťmák? Ničomu si sa nepostavil. Stále nechápem ako si dokázal zabiť svoju rodinu a prečo? Čo ťa k tomu priviedlo?" postavila som sa a začala sa prechádzať po balkóne.

„Chýbala si mi. Nemohol som si viac predstaviť život bez teba. Nemal som na teba žiadny kontakt. Rodičia mi nič nechceli povedať. Stále mlčali, keď som sa na teba pýtal. Nakoniec som sa nahneval a vybúril si na nich zlosť. Oboch som dobodal s kuchynským nožom v spánku. Ani nemukli, všetko prebehlo hladko. To už bolo po tom čo som si našiel na teba kontakt a hneď som išiel sem. Odvtedy som tu. Utiekol som. Určite stále po mne pátrajú. Neviem či pridelujú ich smrť mne alebo nie. Myslím si, že áno. Veď to je jasné ako facka. Je mi to však jedno. Všetko som to spravil iba kvôli tebe. A vôbec to neľutujem. Našiel som ťa a teraz som tu s tebou. A dokonca tvoja mama ma má rada," zasmial sa Nikolaj.

„Dilino!" krútila som hlavou. Ako to len taký nevinný, tichý chlapec mohol spraviť. V tej dobe som však aj ja bola taká. Samotárka, ponorená do vlastných myšlienok. Všetko sa začalo meniť až keď som prišla sem.

„Keby len vedela čo sme zač, ale najhoršiu vinu pripisuje Jakubovi," zasmiala som sa.

„Smeješ sa vlastnému frajerovi. Nie si chybná? Musím však potvrdiť, že Jakub je naozaj ťuťmák."

„Možno je, ale stále nemôžem zabudnúť na to ako sme sa zoznámili. On to všetko najviac vo mne vyburcoval, naháňal mi strach aj keď som sa nebála. Nemôžem ho stále pustiť z hlavy, nejako mi prirástol k srdcu."

„Super a ty si mi zabila ženu,"zatváril sa smutne Nikolaj.

„Nájdeš si lepšiu,"prikročila som k nemu a pohladila ho po líci ako malé dieťa. Na tvári sa mu objavil úsmev, mne tiež.

„Ehm, nevyrušujeme!" ozval sa hlas vedľa nás a my sme sa pozreli tým smerom.

 Stál tam Jakub, Keil a Rebeka. No do prdele, tak to som dopadla.

***

Ahoj, rozhodla som sa, že dnes vám pridám túto krátku časť a v nedeľu sa pokúsim ďalšiu. Musím vám povedať, že sa už blížime ku koncu a niektoré kapitolky sú už dosť krátke ;-) No nič to. Snáď sa uvidíme aj potom.

Dnešná  časť bola len taká oddychová a tak, len čo sa stane ďalej ? ;-)

*Mery*