Vrahyňa

2. Nový domov

Konečne je pondelok. Nikdy ako dnes som sa ešte netešila na pondelok. Celé tri dni som iba preležala v posteli. Ukázala som sa iba pri raňajkách, obede a večeri a samozrejme pri večernom sprchovaní, ktoré som tak strašne neznášala. Ako sme sa všetci pokope sprchovali v jednej miestnosti, tak to už veru nikdy! Boh vie aké bacili som tam nachytala. V novom domove sa budem musieť vydrhnúť, dúfam že ma najprv zoberú na veľký nákup, aby som si kúpila potrebné pomôcky. Zodvihla som zo zeme moju cestovnú tašku, ktorú som si už pobalila v piatok večer a celé tri dni som o ňu zakopávala. Teraz som ju pevne uchopila. Pozdravila som štyri sestry, zaželala im veľa šťastia a zavrela za sebou. Cez chodbu práve prechádzal Denis. Zastavil sa pri mne a ešte raz mi poprial všetko dobré a objal ma. Nevedela som ako si to vysvetliť. Chcela som mu na to niečo povedať, ale predbehol ma: „Rád som ťa spoznal, aj keď sme sa iba raz rozprávali a viem, že sú ľudia čo prežili aj horšie veci než ja," hneď ako to dopovedal, tak sa zvrtol na päte a zmizol za rohom. Potriasla som hlavou, kebyže len on vie ským sa stretol. Zbehla som po schodoch do privítacej haly, kde ma už čakali nový rodičia. Žena mi hneď vyšla naproti a objala ma, muž ma iba potľapkal po ramene akoby som bola jeho syn a po riaditeľkynom neustálom pripomínaním šťastia a zdravia, sme v novom čiernom BMW-čku opustili priestory decáku.

Sedela som na zadnom sedadle za vodičom. Vždy sedím za vodičom. Je to najbezpečnejšie miesto na sedenie, pri dopravných nehodách. Najnebezpečnejšie je sedadlo spolujazdca vpredu. Najčastejšie na tom sedadle pri autonehodách zahynú ľudia. Opýtali sa ma či skôr ako pôjdeme k nim si chcem niečo nakúpiť, tak som ich poprosila než ma vezmú aspoň doTesca, kde sa dá zohnať väčšina vecí.

Nakúpila som si mydlá, šampóny, špongiu, uteráky, aj nové čierne tričká, ponožky, nohavičky, čierny klobúk a tenisky dokonca aj plavky. Povedali mi, že  majú za domom bazén, tak tomu som sa veľmi potešila, až som ich  skoro vybozkávala. Keď som už mala všetko nakúpené, tak sme zamierili k pokladni, muž platil kreditkou, suma sa vyčíslila až do päťstoeur. Vôbec sa pri tom nepozaostávali a s úsmevom zaplatili. Veci sme poukladali do auta a po naštartovaný som sa ich opýtala aké majú povolanie. Muž mi povedal, že vlastný firmu s počítačovými hrami, niečo ako knižné vydavateľstvo, len toto je o počitačových hrách a žena pracuje ako delegátka a často hlavne cez leto jazdí po destináciách, momentálne si súrne vybrala dvojtýždňovú dovolenku, aj keď bolo čo vybavovať, aby ju mohla mať v rušnom dovolenkárskom období. Nakoniec sa jej to však podarilo. Ešte pred tým než sme dorazili k domu ma poprosili, aby som ich nevolala ujo a teta, ale otec a mama a ak nie, tak aspoň krstným menom, než si na to zvyknem. Volajú sa Tibor a Zuzana.

Vystúpila som z auta a natiahla sa. Otvorili sme dvere kufru a povyberali môj nákup. Vstúpili sme do obrovskej predsiene, kde sme sa povyzúvali, následne sme sa ocitli v obývačke s kuchyňou, ktoré sú zariadené podľa najmodernejších trendov. Odviedli ma na horné poschodie. Kde bolo len trojo dverí. Na pravo, majú izbu oni. Rovno, že vraj ich syn, ktorého som doposiaľ nevidela a iba terez prvýkrat ho spomenuli. Dúfam, že nie je postihnutý, keď o ňom veľmi nerozprávajú a naľavo zostali dvere voľné, že vraj pre mňa. Otvorila som ich a ocitla sa v priestrannej izbe, kde bola iba obrovská posteľ a písací stôl s počítačom. Dokonca mám aj vlastný šatník a kúpelňu. Znovu som sa vytešovala, taký luxus som nemala ani doma.

„Emka, keď budeš čokoľvek potrebovať stačí nám to povedať. Steny sme pretreli len bielou farbou, nevedeli sme akú máš rada a ružovou sme to nechceli riskovať, ak budeš kedykoľvek chcieť popros Tibiho a on ti izbu prefarbí," pozrela sa na manžela a on jej prikývol: „a čo sa týka nábytku v priebehu týždňa ťa vezme na nákup a môžeš si vybrať čo sa ti bude páčiť. Dobre?"