Vrahyňa

40. Zohavený mladíci

/Len pre silné povahy/

***

Chalani sa na seba pozreli a zasmiali sa na mojom názore. Pokrčila som ramenami, keď myslia.

„Nechcela by si si niekedy vyraziť? Vyzeráš byť fajn baba," pýtal sa ma chlapec, ktorý sedel oproti mne.

„Aj hneď teraz," prehodila som, len tak na návnadu.

„Aj k nám do bytu?" chytil sa na to a už ma lákal do jeho náruče.

„Bývate spolu?"

„Sme najlepší kamoši, tak ideš?" prikývla som. Dojedli sme menu, zaplatili a odišli. Chalani tu boli na aute tak sme nasadli a o ďalších päť minút sme stáli pred ich bytom. Kým chlapec hľadel kľúče, tak som s nohou podupkávala a myšlienkami ho náhlila. Keď ich konečne našiel zaradovali sme sa a vstúpili do bytu. Na môj vkus celkom útly a malý. Zázrakom však v čistote udržiavaný. Chcela som to mať čím skôr za sebou.

Kým niečo chalani chystali v kuchyni, tak som sa presvedčila či sú dvere zamknuté a preventívne som kľúč schovala do jednej z topánok pred dverami. Nahodila som úsmev a prišla k nim do kuchyne.

„Nepotrebujete pomoc."

„Nie, ako sa vlastne voláš?" opýtal sa ma jeden z nich.

„To sa až teraz pýtaš, keď ste si neznámeho človeka priviedli do bytu?"

„Nebodaj nám chceš nahovoriť, že si priam božšky nebezpečná," čudoval sa červenovlasý.

„Myslíš si, že nie som?" vŕtala som.

„Krásou?" pýtal sa červenovlasý a vzápätí mi rozstrapatil vlasy. Strhla som sa a v rýchlosti mu v pevnom zovretí zovrela zápästie. Vystrašene sa na mňa pozrel. „Siláčka," poznamenal a vytrhol si ruku zo zovretia. Prešiel okolo mňa do vedľajšej miestnosti.

„Meno nám dievča záhadné asi neprezradí."

„Ak sa chceš nad ním ukájať prečo nie."

„Dosť hrubý slovník, mladá dáma nie?"

„Nie je nezákonné ísť s dvoma neznámymi chalanmi do bytu, keď dievča má len pätnásť?"

„Pätnásť?" skoro mu vypadla fľaša z ruky, z ktorej nalieval do troch pohárov whisky.

„Robo, ona má pätnásť!" zakričal na kamaráta. Robo ihneď pribehol späť s otázkou v očiach Čo?

„A je nebezpečnejšia než si myslíte," poznamenala som a už som v ruke držala svoju najmilšiu hračku.

„Čo chceš robiť dievča?" spytoval sa Robo a pomalými krokmi cúval vzad.

„Stoj!" povedala som prísne pomedzi zuby a usmiala sa od ucha k uchu. „Vyzlečte sa! Obaja!" vyzvala som ich. Na moje počudovanie sa naozaj vyzliekli, akoby som na nich mierila zbraňou.

„Ty si tá Vrahyňa?" odvážil sa ma opýtať červenovlasý Robo.

„Dlho vám to trvalo, kým ste na to prišli."

„A kde máš svojho pomocníka?"

„Vari potrebujem niekoho? Ja si to chcem užiť sama!"

„Nezabiješ nás však? Dáme ti čo len chceš, aj sa s tebou vyspíme. Je jedno či máš pätnásť, nechcel som ťa tým uraziť," rýchlo bľabotal hnedovlasý. Asi mu hrablo. S nimi by som sa za nič nevyspala.

„Obaja k sebe! Rýchlo!" hnedovlasý pribehol k Robovi. „A teraz pekne pomaly postupujte do obývačky. Pomaly! Neskúste urobiť, nič čo by sa mi nepáčilo, môže vás to stáť život," aj tak skapú.