Vrahyňa

33. Mŕtva rodina

Čo tu robia tie dve potvory?

„Čaute lásky," prikročil k nim Nikolaj a bozkal na líca Rebeku a na pery ryšavú Silviu. Čo to má znamenať? Všetci sa tu pomiatli. Rebeka sa hneď prikmotrila ku Keilovi. S Jakubom sme si išli oči vyočiť. Čo to tu je za nezmysel. Snáď sa mi to len sníva.

„Aha a vy si sem môžete zavolať tieto dve potvory, ktoré vás iba oblbujú?" namierila som si prst na Rebeku: „S tebou mám ešte nedoriešené účty moja milá."

„Áno? Ty mi ešte máš niečo hovoriť! Len kvôli tebe som sa dostala tam, kde som bola. A do všetkého si zatiahla môjho nevinného brata. Vždy to bol dobrý chlapec a ..."

„Rebeka!" zadržal ju Keil. „Emma nie je taká zlá ako si myslíš, nezaťažuj sa už s tým čo sa ti stalo. Za to všetko môže iba tvoj brat."

„Zbláznil si sa? Ona zabila Karolínu!" nahnevala sa.

„Nikoho som nezabila!" vrešťala som na plnú hubu.

„Videla som ťa na vlastné oči, mňa neoklameš ako každého," hučala na mňa aj Rebeka. Silvia sa iba v Nikolajovom náručí uškŕňala a dobre sa na niečom zabávala. Tie oči by som jej hneď vypichla. Príde sem ako nič a všetko si podmaní.

„Rebeka drž hubu! Nevieš čo hovoríš!" obaril sa na ňu aj Jakub.

„Ty mi po nej vrieskať nebudeš!" chránil si ju Keil.

„Ty sa do toho nepleť, je to moja sestra!" hučal naňho späť Jakub.

„Už máš guráž?" podpichoval ho Keil.

„Ja som sa ťa nikdy nebál!" nedal sa Jakub.

„Prečo potom vyzeráš ako taký panáčik?!"

„Keil!" zvreskla som aj ja po ňom. „Čo sa ti staráš, kto ako vyzerá. Čo si si týmto chcel dokázať? Načo toto primitívne stretnutie?"

„Nech sa prace odkiaľ prišiel!"

„Nech sa pracú tie dve kravy!"

„Neustúpiš sestrička čo?"

„Nie som tvoja sestrička!"

„Fajn, všetci čo tu nebývajú nech opustia tento dom. Prepáč Rebeka," bozkal ju na vlasy a jemne odsunul. Škaredo sa naňho pozrela a odišla k Silvii, ktorá sa náruživo lúčila s Nikolajom. Doslova na ňom visela nie div, že si to tu priamo nerozdali. Rozlúčila som sa tiež s Jakubom. Potom si ho tie dve potvory odtiahli a odišli.

„Šťastný? A aký je nasledujúci plán? Zas ma chceš zbiť?"

„Čo?" prekvapene povedal Nikolaj. „Čo si urobil mojej sesternici? Zbláznil si sa? Ty si taký debil. Ako si si to mohol dovoliť? Nevieš čo všetko si prežila!" hneval sa naňho Nikolaj. Ó aspoň tu mám jedného zástancu a Keil ma nezbije.

„Prepáč kámo, ospravedlnil som sa jej, už sa to nikdy nestane."

„Aj tak si nemal na to právo. Dievčatá sa nebijú!" normálne ma jeho slová hrejú pri srdci. Nie, ešte bude zo mňa romantička! Keil si uznal vinu a odišiel do svojej izby.

„Ty chodíš so Silviou? Zbláznil si sa?"

„Žiarliš?"

„Nikdy!"

„Keď moja životná láska ma nechce. Musím si splniť chlapské potreby." To je taký magor. Čo ešte zo seba nevypľuje. „Vieš, že iba teba budem navždy ľúbiť, ak si to niekedy rozmyslíš, neváhaj a prídi."