Vrahyňa

22. Hádky

Kričala som a Keil ma stále kopal a rehotal sa. Došla som na to, že otec tu nebude. Sakra. Viem, že som sprostá ako aj moje obete, ale urobila som presne to čo oni. Vystrela som pred seba ruku. On nebol vrah a nemal pri sebe ani nôž. Možno mi to pomôže.

„Dosť! Čo chceš odo mňa!" s druhou rukou som sa snažila chrániť pred kopancami a skrčená som ležala na podlahe.

Na chvíľu prestal a obzeral si ma. Pritiahla som sa k stene s pomocou ľavej ruky a pravú som stále držala vystretú pred sebou. „Keil, prosím ťa nechaj ma," žobronila som.

„Za čo? Za to, že si rozbila našu rodinu? Mali sme sa super pokiaľ si neprišla. Všetko sa začalo kaziť, rozišiel som sa s priateľkou a potom mi ju chladnokrvne zavraždili, pohádal sa s kamarátmi, mame sa stalo nešťastie a umrela práve vtedy, keď už bola na tom dobre. Nechápem tomu. Druhú priateľku mi zavreli do polepšovne obvinenú z vraždy Karolíny. Povedz čo si mám o tom myslieť? Všetko sa to točí stále iba okolo teba. Čo sa stane nabudúce?" hulákal Keil.

„Ja za to nemôžem Keil, prepáč, ale ja fakt za to nemôžem," opatrne som sa mu prihovárala a horko ťažko sa vyštverala na nohy. Určite budem mať po celom tele modriny. Neuveriteľne ma to bolelo, ale prežijem. To je hlavné. „Spravím všetko čo budeš chcieť, len prosím už mi neubližuj. Nemohli by sme na všetko zabudnúť a byť priateľmi ako na začiatku?"

„Zabudnúť? Na všetko zabudnúť?" naštval sa ešte viac. Ja som už pri ňom stála a on znovu do mňa celou silou sotil. Odletela som až k stene a treskla si o ňu hlavu. Začala sa mi točiť, nepríčetne bolieť a videla som rozmazane. Na chvíľu sa mi zahmlilo pred očami. Hovorila som si, že nemôžem stratiť vedomie, nie práve teraz. Cítila som ako ma zodvihol zo zeme a položil na postel. Nič som nevidela, ale vnímala som. V hlave mi hučalo, išla mi prasknúť. Potom som už nevnímala nič.

Otvorila som oči. Hneď som ich aj zavrela. Oslepilo ma ostré ranné svetlo, ktoré prenikalo do izby. Pomaly som ich znovu otvorila. Obzrela som sa okolo seba. Nikto tu nebol. Chcela som sa posadiť, ale neporadilo sa mi to. Strašne ma bolelo brucho. Posunula som sa vyššie na posteľ, aby som sedela. Vyhrnula som si tričko. Nemala som to však robiť. Brucho bolo celé červené a pomaly sa začalo sfarbovať do modra. Siahla som do vačku po telefón. Vytočila som Jakuba.

„Čav, potrebujem pomoc. Príď ku mne. Čav," zložila som. Viac nepotreboval vedieť a ani som nemala náladu mu niečo po telefóne vysvetľovať. Načiahla som sa po paplón a zakryla sa. Ešte raz som chytila telefón a zavolala Eddovi. Nezdvihol mi to, ale na to sa objavil v mojej izbe.

„Zu Hause ist Keil?" /Doma jeKeil?/ hneď som sa ho opýtala.

„Nein."

„Bitte ich, bringst du mir Frühstuck?" /Prosím, prinesieš mi raňajky/

„Natürlich." /Samozrejme/

Ešte som mu oznámila, že príde Jakub, tak nech ho pustí dnu. Potom zabuchol dvere a osamela som. Netrvalo dlho a raňajky som už mala v posteli. Jakub tu ešte stále nebol. Vedela som, že mu to bude trvať, nebýva predsa v rovnakej dedine a ani tak často nechodia spoje. Naraňajkovala som sa. Bola som hladná. Tácku som odložila vedľa seba a čakala som.

Ubehla už hodina, keď sa Jakub objavil vo dverách.

„Čo sa stalo? Si v poriadku?"prišiel bližšie ku mne. Odhodila som paplón a vyhrnula si tričko.

„Čo? Kto ti to spravil?" začala som plakať. Jakub si ku mne prisadol a objal ma. „To bude v pohode neboj. Povedz, kto ti to spravil a ja mu ukážem."

„Keil, ale prosím ťa nič mu nehovor. Nič mu neurob. Je to len medzi nami. A ja ti na oplátku sľubujem, že Rebeke nič nespravím."

„Fajn," nakoniec súhlasil Jakub. On sám chcel, aby som súhlasila, že nič nespravím jeho sestre, tak on mi musel sľúbiť, že nič nespraví môjmu bratovi. „Rebeka je už doma a je s ňou aj Keil, dúfam že jej neublíži," povedal mi nakoniec Jakub.