Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

1

Sedela som v linkovom autobuse a opierala si líce o zafúľané sklo. Krútila som hlavou nad absurdnosťou tejto situácie. Ja dnes začínam študovať na gymnáziu. Ja, čo som deväť rokov kašľala na školu a v žiackej knižke mi zasadali prevažne trojky a štvorky. Jano však povedal a jeho slovo bolo hlavné. Učiteľka mu dokonca dohovárala, aby ma na gymnázium nedávali. Zjavne ho to netrápilo.

Autobus sa prepletal zákrutami a hľadal cestu z lesného porastu. Hneď ako vyšiel na hlavnú cestu, rozľahli sa pred ním Košice. Nezaujímalo ma to. Potili sa mi dlane a márne som si ich utierala do nohavíc. Desili ma nové veci. Z okna som pozorovala študentov s ruksakmi spustenými až po kolená. Vykračovali si ležérnym krokom a zdalo sa, že im je všetko ukradnuté. Zbabelo som zakopla svoju zodranú aktovku, ktorú nosím od prvej triedy pod sedadlo. Prosila som a žobrala, no Jano mi nový ruksak odmietol kúpiť. Najskôr som bola nahnevaná, potom sklamaná a nakoniec som zostala v akejsi apatii ako vždy, keď som nedostala to čo som chcela alebo potrebovala. Svoje pocity poznám veľmi dobre. Vlastne, myslela som si, že ich poznám dobre.

Zošmykla som sa zo sedadla a postavila sa k dverám. Keď autobus zastal, so syčaním sa otvorili a vypustili ma do ringu. Pozrela som na skupinky mladých hrnúcich sa do rozľahlej oranžovej budovy a srdce sa mi opäť rozbúšilo. Predstavila som si seba štyri roky na tomto mieste, no nepociťovala som šťastie ani očakávanie ako väčšina prvákov. Vízia mojej budúcnosti sa spájala s nehoráznym množstvom domácich úloh, prísnymi profesormi a odmietavými pohľadmi budúcich spolužiakov. Nikdy som nebola obľúbená a nemala som ani kamarátov. V škôlke som sa hrávala s jedným dievčaťom, no keď začala chodiť do školy, naše cesty sa rozišli a už som ju viac nevidela. V škole sa ku mne správali akoby som bola vzduch. Sčasti som za to mohla i ja, keďže som nechodila na žiadne školské výlety a nemala možnosť viac spoznať svojich spolužiakov. Najviac ma mrzel koncoročný výlet, keď išli na tri dni do Varšavy. Nepustili ma a do konca roka som počúvala ako tam bolo výborne a ako môžem ľutovať, že som tam nebola. Ľutovať som skutočne mohla, no namiesto toho som im vždy odvrkla niečo sarkastické, a tak som zo základnej školy neodišla s dobrými spomienkami a vzťahmi.

Zaregistrovala som svoju bývalú spolužiačku Vanesu ako bláznivo metá rukami. Až po chvíli som si uvedomila, že mi kýva. Trochu neisto a nechápavo som k nej podišla. „Ahoj Haní!"pozdravila veselo a široko sa usmiala, akoby sme boli neviem aké kamarátky. „Čau,"váhavo som jej opätovala úsmev. Vanesa patrila k tým dievčatám s ktorými sa chcel každý kamarátiť a každý ich mal rád. Vrátane mňa. Preto som sa prekvapila, keď sa so mnou dala do reči. Posledných deväť rokov na mňa pozerala zvysoka a nevšímala si ma. „Ako sa máš?"spýtala som sa pomaly. Vanesa sa zatvárila ako týrané šteniatko a zafňukala: „Vieš čo, neuveriteľne ma bolí brucho. Bojím sa, že dostaneme za triednu Námestovú. Je to najhoršia učiteľka na gympli!"

Takéto starosti mi prišli absurdné, no zo slušnosti som sa spýtala: „Vážne? Ako to vieš?"

„Všetci to hovoria,"mávla rukou. „Ideš so mnou na záchod?"

Jediné, čo Vanesa na záchode spravila bolo, že si naniesla na pery červený lesk a pekne sa usmiala do zrkadla. Tiež som ta pozrela, no rýchlo pohľad odvrátila. Rozdiel medzi mnou a Vanesou bol diametrálny. Vanesine blond vlasy upravené kulmou jemne dopadali na plecia, zatiaľ čo tie moje, hnedé, myšacieho odtieňu sklesnuto viseli. Vanesa mala modré oči orámované jemnými mihalnicami a moje boli až príliš husté, takže sa pekná sivozelená farba očí strácala. Vanesino obočie sa nedalo nazvať inak ako dokonalé a moje bolo jednoducho príliš husté. Jediná vec, ktorá ma mohla ako-tak utešiť na mojom vzhľade bola pleť. Mám ju hladkú ako detský zadoček a nikdy sa mi nespravila ani jedna jediná vyrážka. (Odmietala som zvážiť možnosť, že som ešte neprišla do puberty.) Na Vanese bolo vidno hrudky pod make-upom a krycím púdrom, ale to jej uberalo len zlomok krásy.