Dracula ✔

11.kapitola: Spolu strávený deň

Tešila som sa na raňajky. Rozhodne som musela zistiť, čo si pre mňa pripravil. Celá jedáleň voňala po palacinkách. Ja ich tak veľmi zbožňujem. Nikto tam nebol. Sadla som si za stôl a začala jesť. Musel byť po včerajšku veľmi unavený. Za ten krátky čas, čo strávil so mnou, vždy vstával ako prvý. Počas celej večere premýšľal o niečom inom. Nemám poňatia, čo presne robí, ale teraz toho má veľmi veľa. Pochopila by som, keby mi dnes povedal, že si musí opäť niečo zariadiť. Odrazu mi niekto zakryl oči. Vystrela som sa. Po chrbte mi prebehol mráz. Ten niekto ma začal bozkávať na krku. Moja ruku automaticky zamierila ku jeho tvári. Myslela som si. Bol to Vlad. Potočila som hlavu. Ale on si už pomaly sadal za stôl. Usmieval sa. Aká zmena oproti včerajšku.

,,Ako si sa vyspala?''

,,Celkom dobre. No ale už chcem vedieť, čo si si pripravil.''

,,To sa dozvieš. Ale nie teraz.'' Tak spiklenecky sa usmial a žmurkol na mňa.

A naozaj po raňajkách ma zaviedol ku stajniam. Pred nimi stáli už pripravené dva kone. Jeden bol čiernej farby a druhý biely. Boli nádherné. Ten čierny bol mohutný. Vlad mi podal ruku a zaviedol ma ku bielemu.

,,Toto je tvoja kobyla. Volá sa Snežienka.''

,,Ale ja neviem dobre jazdiť.''

,,Tak ťa to naučím.''

,,Ale...''

,,Nechcem počuť žiadne ale. Tak poď pomôžem ty nasadnúť.''

Na moje prekvapenie mi to išlo celkom dobre. Prešli sme sa po priľahlých lúkach. Poobede sme sa len tak túlali po dome. Rozprával mi o svojej histórii. Aj o tom, že on pochádza z rodu Vlada Tepereša. Vedel o svojej minulosti mnoho. V dnešnej dome som si myslela, že už nikto nepozná tak podrobne minulosť svojej rodiny. On bol presným opakom. Vo všetkom mi pripadal ako môj vysnený muž. Bol gentleman, poznal minulosť a občas ňou aj žil. Začínala som ho zbožňovať. Do večera sme sa dobre zabávali. Ja som veľmi rada počúvala jeho príbehy s neskrývaným prekvapením a nadšením. Večerali sme v záhrade. Videla som ju cez deň, ale nepripadala mi taká romantická ako teraz, počas splnu mesiaca. Stôl umiestnili na miesto, kde ho nádherne osvetľoval mesiac. Po chodníku boli rozmiestnené pochodne a sviece. Po večeri sme sa išli poprechádzať. Nechcela som, aby sa tento okamžik skončil. Túžila som byť s ním a nikdy ho neopustiť. Začala som utekať po ceste.

,,Tak chyť si ma.''

Zrýchlil tempo svojho kroku. Smiala som sa. Cítila som sa slobodná. Odrazu sa tesne pri mne ozvala puknutie vetvičky. Zastala som. Začala som sa obzerať na všetky strany. Nikto tu so mnou nebol. Dokonca som nevidela ani Vlada. Prešla mnou vlna obáv a strachu. Nadskočila som, keď ma niekto chytil okolo pasu.

,,Vyľakal som ťa.'' Začal sa smiať.

Otočila som sa ku nemu. V očiach mu horeli plamienky túžby. Ukazovákom som mu prešla po pere. Chytil mi ju. Zložil mi ju pozdĺž tela. Jeho pery sa prisali na tie moje. Bozky si odo mňa bral dravo. Potom sa odo mňa oddialil.

,,Mali by sme ísť. Aby más nehľadali.''

,,Isteže.''

Nešli sme priamo do domu, ešte malú chvíľu sme si ukradli len pre nás dvoch. Posadili sme sa vedľa rybníka na kmeň stromu. Chrtom som sa opierala o jeho hruď. Hladil moje vlasy a sem tam mi do nich dal bozk. Nikdy som sa necítila taká šťastná.

,,Nechcem odísť.'' Otočila som k nemu tvár.

,,Nikto ťa nevyháňa.''

,,A nechcem, aby tento okamžik skončil.''

,,Bohužiaľ. Ja neviem zastaviť čas. Ale sľubujem ty, že kým budem žiť nikdy ťa neopustím, ani vtedy, keď ma budeš od seba odháňať. Vždy ťa ochránim.''

Ešte raz ma pobozkal a potom mi pomohol sa postaviť. Spolu sme odišli do domu. Odprevadil ma až do mojej izby.

Takže pomaly sa blížime ku koncu. Priznám sa, že ešte rozmýšľam ako sa to skončí. Poteší ma každý koment a votes.

Verča:)