Dracula ✔

16.kapitola: Prečo nemôže byť všetko po starom?

Nikdy som sa tak dobre nevyspala. Mohlo byť už niečo okolo obeda. Rozhodne bolo slnko už vysoko. Za ten čas, ktorý som tu strávila to bol jediný deň, keď slnko svietilo tak jasne. Väčšinu dní bolo zatiahnuté, len sem tam dokázalo slnko vykuknúť. Niekto zaklopal na dvere.

,,Ďalej,'' povedala som.

Dvere sa pomaly otvorili. Trocha som sa otočila od okna, aby som mohla vidieť človeka, ktorý prišiel do mojej izby. Bol to Vlad, kto iný to mohol byť. Držal v rukách tácku s jedlom a usmieval sa. Zastal tesne pri stolíku. Došlo mi, že tam svieti svetlo. Zatiahla som okno a podišla k nemu. Položil tácku na stolík. Pobozkala som ho na líce.

,,Dúfam, že si hladná. Dnes si dlho spala.''

,,A ty zas skoro odišiel. Ani si ma nezobudil,'' buchla som ho do ramena.

,,Nechcel som ťa budiť, keď si tak pekne spala,'' usmial sa a pomaly sa ku mne nahol. Rukou mi odhrnul pár vlasov z krku. Zohla som sa a sadla som si na stoličku.

,,Takže, čo si mi to priniesol.''

,,To čo máš rada.''

Na tanieri bolo kurča a ryža. Aké klasické? Prisadol si ku mne.

,,Čo máš dnes v pláne?''

,,O tom som ešte nepremýšľala. Neviem čo mám po včerajšku robiť. Lucien sa ty priamo vyhrážal, že ma zabije. Nemôžem dokonca vyjsť ani z tejto izby, aby som sa nebála o svoj život.''

,,Raz večer, keď sme boli samy, som ty sľúbil, že ťa ochránim. Ver mi, ak by si zomrela, radšej by som ťa nasledoval na druhý breh, ako by som tu mal ostať bez teba.''

,,Milujem ťa.''

Slzy ma pálili v očiach, ale nechcela som plakať. Teraz nemôžem nikomu ukázať, že ma zlomili. Určite by im to dodalo len silu. Postavil sa.

,,Budem ťa tu musieť nechať samú, mám ešte nejakú prácu, ale keby si niečo potrebovala budem v dome. Neboj sa, tu sa ty nič nestane.''

,,Dobre. Choď. Rozhodne máš teraz viac než dosť povinností. O mňa si nerob starosti, ja sa nejako už zabavím.''

Od obeda som sa len flákala po dome. Neskôr som zašla aj vonku. Tam ma to veľmi nebavilo. Rozmýšľala som nad tým, čo sa stane ak Vlad zomrie, čo budem potom ja robiť. Na večeru prišiel on aj Lisa. Musím uznať je to krásna mladá žena. Dozvedela som sa, že jej rodičia a súrodenci na ňu zoslali kliatbu nesmrteľnosti a aj to, že je to jedna z najmocnejších čarodejníc na svete. Rozprávala o svojich zážitkoch z Talianska, kde dlhšiu dobu žila. Aj o tom, že každá jej milovaná osoba napokon zomrela. Jej život bol s časti zaujímavý a s časti smutný. Reč prišla aj o včerajšku a o tom čo bude ďalej.

,,Ja som sem vlastne prišla len kvôli nezhodám. Nečakala som, že to je také zlé. Všetky spolky čarodejníc sa združujú práve sem. Ako som si mohla za ten krátky čas všimnúť, tak aj vlkolaci sa pomaly zoskupujú. Stojí pred nami vojna nadprirodzených bytostí. Tento raz sa to ale len tak neskryje.''

,,Máš úplnú pravdu Lisa. Budeme s tím musieť skoncovať, raz a navždy.''

,,Nechápem to, ako chcete skoncovať s niečim, čo sa na tejto planéte odohráva už roky.''

,,Netráp sa, my už niečo vymyslíme,'' usmiala sa na mňa Lisa.

,,Aby si bola v bezpečí Alina, zajtra po teba príde Jack aj s Lucy. Odvedú ťa do ich úkrytu, kde ostaneš do konca vojny.''

,,Prečo? Ja chcem byť pri tebe.''

,,Bohužiaľ. Bude lepšie, ak ostaneš pri nich.''

,,Ja už asi pôjdem. Zajtra nás čaká ešte dosť práce. Dobrú noc Alina. Dobrú Vlad.''

Rozlúčila sa s nami Lisa. Vlad sa ponúkol, že ju odprevadí aspoň ku dverám.

VLAD:

Pomaly sme s Lisou prechádzali chodbou, ktorá viedla ku vchodovým dverám.

,,Robíš dobre. Ona to pochopí.''

,,Nie som si tým až taký istý. Najradšej by som ju mal pri sebe.''

,,Tak jej bude lepšie. Tu jej hrozí len nebezpečenstvo.''

Zakýval som hlavou na znak súhlasu. Lisa ma pohladila po líci a odišla. Chvíľu som za ňou pozeral, no potom som sa otočil a zamieril som naspäť. Márne som dúfal, že tam už nebude sedieť. Hlavu mala v rukách a potichu plakala. Jedným rýchlim pohybom som bol až u nej. Chytil som ju za rameno.

,,Neplač. Nesmieš plakať kvôli mne. Rozhodne nie som hoden tvojich sĺz.''

,,Mala by som ostať tu. Pri tebe. Nie ťa v tom najhoršom opustiť.''

,,Poď so mnou. Ukážem ty niečo.''

Vonku bolo pekne. Na oblohe bolo visieť mesiac a hviezdy. Táto atmosféra bola romantická. Spolu sme vyšli na balkón. Postavil si ma pred seba a chytil moje ruky.

,,Na tomto mieste som stál veľmi veľa dní a celé roky som strávil pozeraním sa na hviezdy. Pretože ako raz niekto povedal: ,,Vesmír je jedna veľká duša, rozdelená do rovnakých častí, každá pridelená k jednej hviezde. A ti, ktorí žili naplnený a čestný život, sa vrátia k ich rodnej hviezde, zatým čo ostatní sa vrátia na Zem, znovu a znovu, pokiaľ nenajdú ozajstný zmysel ich života.,, A preto som po všetky tie roky som prehľadával nebo, s nádejou, že nájdem svetlo svojej ozajstnej lásky.''

,,Nerozumiem ti.''

,,Znamená to to, že odkedy zomrela Mína pozeral som na nebo, či sa tam objaví jej hviezda, no nestalo sa tak. Potom si prišla ty. A už sa nechcem pozerať na nebo a čakať. Milujem ťa a nedovolím, aby ty niekto ublížil. Hlavne kvôli tomu ťa tam posielam.''

,,Súhlasím. Ty mi musíš, ale sľúbiť, že po mňa prídeš. Sľúb mi to!''

,,Sľubujem. Pôjdeme už spať.''

Objal som ju a pobozkal do jej plavých vlasov. Spolu sme vošli do jej izby. Zaspávala v mojom náručí.

Pred tým než zaspala sa ma naposledy opýtala: ,,Prečo nemôže byť všetko ako bolo predtým?''

Rozmýšľal som nad odpoveďou, no žiadna ma nenapadla. Pomaly začalo svitať, vedel som, že zo slnkom sa približuje aj čas nášho lúčenia. Nikto z nás nevedel ako sa to skončí.

Musím vám oznámiť, že sa pomaly blížime ku koncu. Na obrázku je Elizabeth.

Verča:)