Dracula ✔

15.kapitola: A bude vojna

Všetci traja sme prišli do tanečnej sály. Aj za zatvorenými dverami bolo počuť krik, ktorý sa niesol po celej chodbe. Potom ako mi Vlad povedal o všetkom, som chápala prečo sa hádajú. Veď v tej miestnosti sú spolu zatvorený upíry a vlkolaci.

,,Čo sa tu k sakru deje?''

,,Mal by si si tých svojich psíkov držať na šnúrke, aby niekomu neublížili.''

,,Kto ty tu je psíček? Ty hlupák.''

,,To by už stačilo,'' zasiahol Vlad. ,,Nikto ťa tu Lucien nezavolal.''

,,Ty chceš zjednotiť všetkých upírov. No väčšina z nich nasleduje práve mňa, ak ty to ešte nedošlo. A tým, že sa budeš bratríčkovať s vlkolakmi všetko len kazíš. Nepochopil si to ešte. Medzi našimi rasami je veľký rozdiel. Kým budem žiť, nezjednotíš našu rasu. Nedovolím ty to.''

V sále sa rozhostilo ticho. Lucien práve teraz vyvolal verejnú vojnu medzi upírmi, ktorý nasledujú jeho a medzi tými, ktorý nasledujú Vlada. Do toho sa priplietli aj vlkolaci. Síce ony bojujú s upírmi od nepamäti. Každý čakal ako sa Vlad zachová.

,,Odíď odtiaľto. Nie si tu už viac vítaný. Ešte sa uvidí, kto z nás dvoch vyhrá.''

Lucien sa nepohol z miesta. Vladovi dochádzala trpezlivosť.

,,Zmizni!'' Zakričal na neho.

,,Stráž si to najcennejšie, čo ty ešte ostáva. Nenazdáš sa a všetko stratíš.''

Lucien odišiel a s ním aj väčšina hostí, teda upírov. Nikto sa viac už nezabával. Pomaly odchádzali aj ostatný. Pochopila som jedno. Dnes sa zo mňa stala lovná zver, doslova. Lucien vedel, čo pre Vlada znamenám. Všetci v miestnosti vedeli, komu boli tiež tie slová venované.

,,Mala by si ísť spať. Určite si už unavená.''

Trocha som nadskočila. Nečakala som, že sa mi niekto prihovorí. Vôbec som si nezvykla aj napriek tomu ako sa už dlho poznáme.

,,Asi máš pravdu. Pôjdem už. Dobrú noc.''

Odišla som. Nemohla som zaspať. Nevedela som, čo mám urobiť. Predsa len sú to upíry. Nájdu ma všade. Ani netuším, kedy som zaspala.

Odrazu bola okolo mňa nepreniknuteľná tma. Po malej chvíli sa v diaľke rozsvietilo svetlo. Vyzeralo to ako svetlo na konci tunela. Nad tou myšlienkou som sa pousmiala. No vzápätí mi prebehol mráz po chrbte. Celým okolím okolo mňa sa niesol hrôzostrašný krik. Ako keby niekoho mučili a pri tom používali tie najkrutejšie metódy. Nevedela som, kde sa nachádzam. Rozhodne som odtiaľto chcela zmiznúť.

,,Kdeže mám utekáš krásna holubička. Ďalšia si na rade predsa ty.'' Oznámil mi to nepríjemný mužský hlas, ktorý v sebe niesol len aroganciu a pohŕdanie.

Ochablo mi celé telo, nemohla som sa ani pohnúť. Chcela som kričať, ale nevydala som ani hlások. Nedokázala som už ani racionálne uvažovať. Ten hlas mi bol povedomí, ale môj mozog nechcel spolupracovať. Pocítila som ruku na svojom ramene. Nebol to nepríjemný dotyk, práve naopak on mi dodával silu. Začal mnou triasť.

Predrala som sa. Nado mnou sa skláňal Vlad. Spontánne som ho objala. Bolo mi jedno, že sme sa pohádali, že mi klamal aj napriek tomu som ho milovala. Začala som ho chápať, prečo mi nič s toho pred tým nepovedal, chcel ma len chrániť.

,,Odpúšťam ty. Všetko,'' povedala som zo slzami v očiach.

,,Ďakujem,'' usmial sa. ,,Neplač moja milá. Nechcem vidieť na tvojej tvári smútok a v očiach slzy. Nech plačeš pre čokoľvek, neoplatí sa to. Sľubujem, že sa všetko dobre skončí.''

Utrel mi slzy a pobozkal na čelo. V jeho náručí som sa cítila bezbranná a slabá.

,,Mala by si sa vyspať a nabrať nové sily.''

,,Nemôžem. Ostaň pri mne, prosím.''

,,Dobre, aj keď ja nepotrebujem spať.''

Ľahol si ku mne a objal ma. Pomaly sa mi zatvárali oči.

Započula som ešte jeho hlas: ,,Dobrú noc, moja láska.''

Následne som sa prepadla do ríše snov.

Tak je tu nová časť. Na obrázku je Alina. To bude asi všetko.

Verča:)