Dracula ✔

2.kapitola: Sen alebo skutočnosť

Ocitla som sa na úplne cudzom mieste. Netušila som kde som. V diaľke som zbadala postavu. Pomaly, ale isto sa ku mne približovala.

Zakričala som na ňu: ,,Kde to som?''

Neozývala sa.

,,Hálo, počujete ma?''

Naozaj som sa začala báť. Bol to ten muž z námestia. Teraz bol ale celý od krvi.

Naklonil sa a pošepkal mi: ,,Utekaj a neotáčaj sa.''

Zostala som tam stáť ako prikovaná. Čo to má znamenať?

Rozhodla som sa opýtať: ,,Prečo mám utekať? Nechápem to.''

Pozrel na mňa. Videla som jeho červené oči a hnev, ktorý z neho sršal.

Skríkol na mňa: ,,Bež!!!''

Niečo ma prinútilo sa otočiť a utekať. Neviem čo, ale bolo to dosť silné. Za sebou som počula len krik. Neskôr som začula rýchle kroky, ako keby ma niekto prenasledoval. Zastala som a otočila sa.

,,Alina, počuješ nás?''

Bol to povedomí hlas. Poznám ho, to je predsa Lucia. Ale kde je, nikoho nevidím. Začala tu byť čoraz väčšia tma. Zrazu som sa zobudila. Bola som celá spotená.

,,Alina, čo sa deje?'' spýtala sa Lucia.

Obzerala som sa okolo seba.

,,Nič, len sa mi niečo snívalo. Už to je preč. Choďte spať,'' usmiala som sa a otočila som sa.

Počula som ako sa obe opäť ukladajú spať. Od toho sna som už nemohla zaspať. Skoro ráno všetci ešte spali. Preto som sa rozhodla poprechádzať po meste. Prevetrať si hlavu. Celú cestu som rozmýšľala nad mojim snom. Nerozumela som, čo to mohlo znamenať. Konečne som sa spamätala. Bola som v nejakej uličke, v ktorej neboli žiadni ľudia. Rýchlo som vybrala mobil s kabelky, lenže ako natruc tu nebol signál. Nepoznala som cestu späť.

,,Ja hlupaňa. Prečo som nedávala pozor na cestu?''

Bola som sama na seba naštvaná. Otočila som sa. Myslela som si, že keď pôjdem späť, snáď nájdem cestu späť. Čoraz viac som vchádzala do temnejších uličiek. Nevedela som, čo mám robiť. Aj napriek tomu som sa rozhodla pokračovať. Zrazu som za sebou začula kroky. Stŕpla som. Otočila som sa. Nikoho som ale nevidela. Pokračovala som. Kroky sa približovali. Boli čoraz rýchlejšie. Ako keby niekto za mnou utekal. Niekto ma chytil za rameno. Rýchlo som sa otočila.

Stála tam postaršia pani a prehovorila ku mne: ,,Nemali by ste to robiť. Mali by ste okamžite ísť preč. Prosím vás.''

Nechápavo som pokrútila hlavou.

,,Zničí vás.''

,,Kto ma zničí?''

Odišla. Neodpovedala mi. Odchádzala som. Kráčala som opäť dlhšiu dobu. Ocitla som sa na námestí. Bola som šťastná, že som sa dostala na známe miesto. Do hotela to bol iba kúsok. Keď som prišla na recepciu, stáli tam všetci kamaráti: Lucia, Zuzana, Alex, Oliver aj Pavol. Pozerali sa na mňa ako na zjavenie. V tom mi zapípal mobil. Odblokovala som ho a na displej mi naskočili upozornenia. Boli tam dvadsať zmeškaných hovorov a päť esemesiek.

Lucia ku mne pristúpila a začala kričať: ,,Alina, ty si sa zbláznila. Kde si bola celé dve hodiny?''

,,Čože, aké dve hodiny? Vonku som bola predsa len chvíľku.''

,,Chvíľku? Dve hodiny o tebe nikto nič nevedel. Veď už je po desiatej. Dokonca ani recepční nevedel kde si sa podela. Povedal nám len, že si ráno odišla z hotela a odvtedy ťa nevidel. Ani si mu nič nepovedala. Takže kde si bola?''

Neverila som tomu, čo hovorila. Ja som predsa vonku bola len chvíľku a nie dve hodiny.

,,Bola som sa prejsť. Nič viac. Ráno ste ešte všetci spali a ja som sa nudila, tak som sa rozhodla ísť prejsť. Čo je na tom zlé?''

,,Vieš čo Alina je na tom zlé. To je na tom zlé, že si nenechala žiaden odkaz nezdvíhala si mobil neodpisovala, proste nič. Vieš ako sme sa o teba báli,'' povedal Alex.

,,Tak prepáčte. Nevedela som, že ma strážite. Prechádzala som sa a nemala som asi signál. Preto som vám nemohla zavolať ani vám zdvihnúť ani odpísať.''

,,Dobre, ale nabudúce nám aspoň nechaj papierik, alebo odkaz na recepcii.''

Dobre som vedela, že sú na mňa naštvaní. Nikdy predtým som to neurobila. Nie som predsa dieťa, aby som sa im spovedala. Nemala som chuť sa s nimi hádať. Napokon mali trocha pravdu. Nemala som odísť bez toho, aby som im niečo povedala.

Tak a je tu ďalšia kapitola môjho príbehu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Votes a koment poteší.

Verča :)