Dracula ✔

17.kapitola: Bezmocnosť

Posledné chvíle v tomto dome som strávila s Vladom. Stála som pri okne, keď sa pri bráne zjavilo auto.

,,Už prišli,'' pozrela som sa na Vlada ponad rameno.

Pristúpil ku mne a objal ma. Spolu sme stáli v okne. Jedna zo služobných otvorila dvere.

,,Pane,'' uklonila sa: ,,už sú tu všetci. Čakajú len na Vás.''

,,Hneď sme tam.''

Chytil ma za ruku a otočil si ma tvárou ku sebe.

,,Mali by sme ísť.''

,,Isteže.''

Ponúkol mi rameno, ktoré som s trpkým úsmevom prijala. V jedálni nás už všetci čakali. Bol tam Jack, Alex, Lisa, ešte jedno dievča a zopár mužov, ktorý sa tvárili dosť nepriateľsky.

Pristúpila ku mne Lisa a povedala: ,,Tu máš amulet, ktorý ťa ochráni od kúziel iných čarodejov. Tiež si chránená kúzlom skrytia. Určite budeš v bezpečí.''

,,Mali by sme ísť. Predsa len máme pred sebou ešte dlhú cestu.''

,,Samozrejme.''

Objala som Lisu. Otočila som sa ku Vladovi. Stál tam vzpriamene a odhodlane. Objala som ho.

,,Nesmieš plakať. Buď silná,'' zohol sa ku mne a pobozkal ma.

,,Mal by som ty asi predstaviť tvoju ochrankyňu. Toto je Lucy,'' povedal Jack.

,,Veľmi ma teší, že vás spoznávam,'' usmialo sa na mňa to dievča.

,,Potešenie je na mojej strane.''

,,Takže keď sa už poznáte, mali by sme ísť.''

Lucy mi podala čierny plášť s kapucňou.

,,Von vyjdeme iba mi traja. Aby niekto nevedel, že to je Alina. Traja sme prišli jedným autom a traja ním aj odídeme. Predsa len si myslím, že to bude menej nápadné.''

Všetci zakývali hlavou na znak pochopenia. Jack mi ponúkol rameno. Tesne predtým ako otvoril dvere, som sa ešte raz pozrela na Vlada. Jack mi prikázal skloniť hlavu, aby mi do tváre nikto nevidel. Posadil ma na zadné sedadlá, on si sadol za volant a spolujazdca mu robila Lucy. Cestovali sme dve hodiny. Zastali sme na okraji lesa, kde na nás čakali piati muži.

,,Vy dvaja si vezmi auto a chodte oznámiť otcovi, že sme ju dopravili na určené miesto. Vy pôjdete s nami.''

Pochopila som, že ďalej pôjdeme pešo. Po polhodine neustáleho kráčania som mala dosť. Nikdy som nebola športovec a rozhodne som neznášala dlhé prechádzky.

,,Ako dlho ešte pôjdeme.''

,,Ešte tak hodinku.''

,,To nemyslíte vážne. Povedzte mi, že si zo mňa robíte len srandu.''

,,Veľmi rád, ale neklamem ti.''

Stíchla som a pokračovala som za nimi. Prechádzali sme cez kríky, spadnuté drevá a občas aj cez nejaký potôčik. Naozaj po hodine sme prišli až na malé priestranstvo, kde sa rozkladali malé chatky. Popri nich sa hrali deti, ženy sedeli pred domami a rozprávali sa alebo len tak nezáväzne stáli a strážili deti, zatiaľ čo muži nosili drevo. Bolo to tu nádherné.

,,Poď za mnou. Ukážem ti, kde budete s Lucy bývať.''

Vykročili sme do stredu tejto malej dedinky. Ostatný sa za nami otáčali, zdravili Jacka a na mňa sa pozerali ako na nejakého zločinca.