Urodzená

Lucius, Draco a otázky

"Môžeme vás pozvať niekam na čaj?" spýtal sa dievčat Dracov otec. Lesana sa zadívala na Petru. Tá prikývla. "V poriadku." Usmiala sa. Draco im cestou do kaviarne opisoval svoju rodinu, skrášľoval dobré vlastnosti svojho otca a ukázal svojho spoločníka, malého čierneho havrana.

"Pôjdeme do tejto?" spýtal sa Lucius. "Jasné." Odpovedal mu Draco a ani sa neopýtal dievčat, či súhlasia. Avšak neprotestovali.
Sadli si za veľký stôl, vyzliekli si habity a objednali obrovskú pizzu a čaj. Dracov otec si dal kávu.
Petra položila ruku na stôl a premiešala si med, ktorý jej čašníčka priniesla k čaju. V tom si Lucius všimol náramok označujúci jej pôvod. Bolo pre neho prekvapenie, že sa Draco kamaráti z mudlom. Lesana si odhryzla z pizze. Vždy nosila tričká s krátkym rukávom a tak jej bolo vidieť červený náramok. Lucius čoraz viac nechápal. Je potomkom. Kamaráti sa s mudlom. Čo ho viac znepokojilo boli jej schopnosti. Doteraz počul len o malom množstve ľudí, ktorí takto dokázali čarovať. Jedným z nich bol jeho dobrý kamarát, čistokrvný čarodejník Elder, ktorý bol bratom jeho manželky Narcissi. Zomrel krátko po tom, čo ho napadol iný čistokrvný. Vtedy Lucius pochopil, že život ktorý považoval za dar, mohol byť často prekliatím.

"Ako sa zatiaľ máte na Rokforte?" začal rozhovor. Draco si odpil s horúceho čierneho čaju. "Je tu super!" skríkla Petra bez premýšľania. "Milujem túto školu. Vlastne celý magický svet."
Odpovedala Luciusovi na otázky a on po prvý raz pocítil, že sa dokáže baviť s mudlom bez toho, aby sa s ním hádal. Ktovie, možno to bolo tým, že to bolo dievča. A možno sa len nudil.
Lesana sa do rozhovoru veľmi nezapájala. Nevedela, čo by povedala. A tak si ticho zjedla svoju porciu a prelietavala pohľadom cez celú tavernu až jej pohľad spočinul na okne. Pršalo. Prvý krát od príchodu na Rokfort vidí, ako prší. Toto miesto je zvyčajne slnečné a teplé s výnimkou Vianoc, kedy padá nádherne hustý biely sneh. Jeseň poväčšine hýri farbami a na každom kroku počujete šramot lístia. Teraz videla dážď. Hlučný dážď, ktorý na nu pôsobil inak, ako na druhých. Mrazil. Bola to predzvesť niečo zlého. Niečoho, čo sa blížilo.

Lucius si všimol jej vnímanie dažďa. "Máte radi ak prší?" spýtal sa jej. Lesanu prekvapilo, že jej vyká aj napriek tomu, že je vo veku jeho syna. "Niekedy. Ked som doma a čítam si knihy. Tento dážď sa mi však nepáči." Povedala úprimne. Síce sa často snažila neklamať, pretože si až priveľmi vážila pravdu, nemohla povedať všetko, čo vedela.
"Ani ja ho nemám rád. Príde mi depresívny." Skomentoval a odpil si z už studenej kávy.
"Povedzte, prečo ste prišla na Rokfort?" položil jej rovnakú otázku, ako Petronele. Lesana s odpoveďou váhala. "Chcela som niekoho stretnúť." Dostala zo seba napokon. Lucius ostal prekvapený. Rokfort bol jednou z najstarších čarodejníckych škôl. Takmer každý, kto vo svete mágie niečo znamenal, študoval práve na tejto škole. Rokfort vám zabezpečil prestíž a dobré uplatnenie. To bol dôvod, prečo na ňom študoval on a nechal tam študovať aj svojho jediného syna. Preto ho Lesanina odpoveď tak zaskočila. Koho chcela stretnúť? A prečo? V mysli sa pýtal. V tom si uvedomil okolnosti, ktoré mu nedali odpútať sa o nej. Vie čarovať bez paličky. Vidí to, čo iní nevidia. Je potomkom čistokrvných a kamaráti sa s človekom bez významnej krvi. Má spoločníka, ktorý je čarodej... Spracovával fakty. Rozmýšľal, či ho ešte dokáže prekvapiť. Toľko vecí sa chcel spýtať. Avšak pri každej otázke mu Draco pod stolom kopal do nohy. A kedže si to často nedovolil, Lucius pochopil, že by mal prestať.

Čas rýchlo ubehol. Tri hodiny prešli ako voda. Avšak nechcelo sa im opustiť teplú a suchú tavernu a vydať sa do prostredia mrazivého dažďa. Vyčarovať dáždnik ich naučili v prvých hodinách. Fúkal však silný vietor, takže hoc nechceli, aj tak skončili mokrí. "Nemám vás odviesť?" navrhol Lucius a ponúkol im odvoz. "Tuším to už bude zbytočné. Som na kosť premočená." Pripomenula Petra. Lesana si na krátku chvíľu odkryla dáždnik a zadívala sa na čiernu oblohu. Studené dažďové kvapky jej stekali po bielej tvári, skotúľali sa dole a čľupli na tvrdú zem. Cítila to. Vo vzduchu sa vznášala nenávisť. Nenávisť niekoho, kto si po niečo prišiel. Po pomstu? Po niečo iné? Nevedela. Vedela však, že to neveští nič dobré.

╦╦╦

Petronela sedela pri okne a dívala sa na neutíchajúci dážď. Vedela, že nie je obyčajný. Povedal jej to Lesanin pohľad. A hoc sa jej nikdy nič nepýtala, vedela, že vie viac, ako hovorí. Spôsob akým rozprávala, to, ako sa dívala na veci ju istým spôsob fascinovali no zároveň jej dodávali akýsi pocit bezpečia. Sama netušila prečo. Ale v Lesaninej spoločnosti mala pocit, že sa dokáže postaviť hoc aj celej armáde. Preto nikdy nevyzvedala, aj ked chcela. A Lesana to dobre vedela. To si na svojej kamarátke vážila. To bola jedna z vecí, prečo ju mala tak rada.

V tom sa okolo Lesany zjavilo modré svetlo. Niekto ju vyzval na Duowiz. Turnaj, v ktorom bude proti niekomu čarovať. Petra sa zadívala na papierik, ktorý priletel. "S kým súperíš?" zadívala sa na meno na papieriku. "Cedric Diggory." Vyslovila. Pomsta za chytenie ohnivej strely? Preletelo jej mysľou.

Turnaj sa maj konať každý deň po škole. V na to určenej aréne, za prítomností profesorov a ostatných žiakov. Všetko podľa istých pravidiel. Kto vyhral, mohol vyzývať dalej alebo si zobrať malú cenu. Tou bolo zvyčajne tričko, alebo nejaké pomôcky do školy. Vo vyšších kolách sa mohlo súťažiť aj so staršími študentmi, dokonca, čo sa síce ešte nestalo, ale vo finále sa mohol objaviť žiak proti profesorovi. Avšak zatiaľ nikto nebol tak silný, aby sa do hlavného finále dostal. Navyše, každý kto vyhral, získal pre svoju fakultu 20 bodov.

"Zajtra o 17:20." zopakovala inštrukciu na papieriku. Zadívala sa na dážd a snažila sa nemyslieť na to, že sa blíži niečo zlé. Je to len hlúpa súťaž, kde všetci predvádzajú svoje sily. Navyše, na nej sa nič zlé stať nemôže. Pomyslela si a pri tej myšlienke zaspala.