Urodzená

Život alebo smrť?

Vojna skončila. Voldemort bol mŕtvy a Rokfort sa pomaly ale isto snažil vrátiť do starých koľají. Smrťožrúti boli spolu s Bárty Skrkom zatvorení do Azkabanu. Vdaka Lesaninej pomoci prežili takmer všetci.

Všetci si navzájom pomáhali a chceli dať školu znova dokopy. Vonkajší areál bol kompletne zničený a zopár opráv bolo potrebných aj na hrade. Už to nebolo o fakultách alebo o študentoch. Bolo to o škole. O priateľstve a odhodlaní. Hoc sa zdalo, že s čarami to pôjde rýchlejšie opak bol pravdou. A tak museli čarodejníci pracovať ako ľudia. Nosili drevo, tĺkli klince. No aj napriek veľkej práci sa cítili šťastní a spokojní. Prežili. A boli spolu. Na ničom inom už nezáležalo.

"Preto si vtedy odišla." Povedal tichým hlasom Snape, ked sa priblížil k lôžkovej časti, ktorú opraviť dostala za úlohu Lesana s Petrou.

"Áno. Nemohla som ostať. Ani teraz nemôžem." Povedala smutne. Myslela to vážne. Nikdy si nepriala ostať viac, ako práve teraz. Ostala vo svojej skutočnej forme, takže sa všetci mohli vynadívať na krásu, akou disponujú práve čistokrvní.

"Zabudla som na niečo.. hned sa vrátim." Usmiala sa Petra na kamarátku a odkráčala preč.

Snape sa prechádzal medzi ruinami a črepinami až sa pomaly dostával bližšie k Lesane.
"Tvojho pomocníka mi je ľúto." Povedal úprimne. "Aj mne. Stále nechápem, ako ho mohol zabiť ten odporný Skrk. Chavier bol so mnou vyše osemsto rokov." Takmer sa jej do očí tisli slzy. "Neviem si zvyknúť na to, aká si stará. Ale stále vyzeráš dobre." Snažil sa o úsmev. Zabralo to, usmiala sa.

Podišiel k nej. Zadívala sa mu do čiernych očí. "Nikdy som si nemyslel, že sa v živote dvakrát zamilujem. A do tej istej ženy." Začal svoj monológ. Stál iba niekoľko centimetrov od nej. Prehrabol jej strieborné vlasy a o opatrne jej ich dal za ucho. "Zamiloval som sa do teba ako do Madrigal, krásnej čašníčky na ministerstve mágie. A potom som sa do teba zamiloval znovu, ako do Lesany. Si žena môjho života. Prvá a jediná, ktorá mi ukázala, že láska má zmysel. Že žiť má zmysel." Neprestávala sa na neho dívať. V jeho očiach našla vždy to, čo v nich nájsť chcela. Lásku, porozumenie, oporu.

"V skutočnosti sa volám Tania, ale chcem aby si ma volal Lesana." Usmiala sa. "Mrzí ma, že som ti zlomila srdce. Že som ťa opustila. Že ťa aj teraz opustím. Dala by som všetko na svete za to, aby som mohla ostať. V Rokforte. Pri študentoch. Pri tebe." Pohladila mu tvár. Cítil aké teplo vyžaruje jej ruka. Vedel, že čím viac jej bude vyznávať lásku, tým ťažšie sa jej bude odchádzať. Ale miloval ju. Tak veľmi. Chytil ju za pás, pritiahol bližšie a pobozkal. Nič iné pre neho v tej chvíle neexistovalo. Iba ona.Na opačnej strane hranu sa profesorka McGonagallová rozprávala s riaditeľom. "Vedel si to po celý čas? O Lesane a Severusovi?" vyzvedala. Odkedy Lesana ukázala pravú podobu, bola témou číslo jeden.

"Tušil som to. Ale nemal som 100%nú istotu. Až na plese som zistil, že to, čo si myslím je pravda." Šibalsky sa usmial. "Aj tak tomu nerozumiem. Myslela som si, že vymreli." Priznala sa.

"V podstate áno. Ona nežije v ľudskom svete, preto sme o nej ako o čistokrvnej nepočuli. Navyše tí, ktorí ju poznali zomreli pred stáročiami." Zalomil si ruky a zadíval sa na popadané obrazy vo svojej komnate. "Aká je stará?" pýtala sa dalej. "Presne neviem. Ale tuším že už oslávila tisícku." Pozdvihol zo zeme svoj obraz a zavesil ho na miesto odkiaľ spadol.

Po chvíľke sa Severus od Lesany odtiahol. Bojoval sám so sebou, aby to urobil. V mysli mal toľko otázok. Hlavnou bola otázka, či sa dá urobiť niečo, aby Lesana ostala. Kým mu vysvetľovala pravidlá jej sveta, zjavila sa pri nich osoba s ružovými vlasmi.

"Mama." Oslovila ju Lesana.

"Chcem sa s tebou pozhovárať Tania." Vyčarovala vo vzduchu kruh, črepiny zmizli a ostala len prázdna miestnosť. Severus od Lesany odstúpil.

"Počúvam." Zadívala sa Lesana jej smerom. Podobala sa na svoju mamu. Otca nikdy nepoznala, matka bola jediná, koho mala.

"Jeden chlapec mi povedal o tom, čo som mala vedieť už dávno." Začala rozprávanie žena, ktorá bola stará ako ľudstvo samo. "Nikdy som nemyslela na tvoje pocity, na tvoje potreby. Chcela som ťa všemožne ochraňovať a starala som sa o teba ako o cukríček. V tejto vojne si ukázala, že si iná, ako som si o tebe myslela. Musíš nabrať vlastné skúsenosti, prežiť vlastné sklamania. Učiť sa na vlastných pádoch...Chcela som ťa ochrániť od sklamania žiť s človekom. Pretože ľudia nie sú ako my. Starnú, umierajú...zrádzajú. Aj ja som kedysi milovala človeka. A nevyšlo to. Preto som ti bránila ísť do sveta ľudí, žiť s nimi.. milovať ich. No ty si to aj napriek tomu urobila. Ale si iná ako ja. Našla si človeka, ktorý ťa miluje. Človeka, ktorý je ochotný obetovať všetko na svete, aby ťa mal. Vidím to. Preto.. aj ked to hovorím s ťažkým srdcom.. ti dovolím žiť s ľuďmi. Dovolím ti... žiť svoj vlastný život. Od tohto momentu nie si zaviazaná počúvať ma." Odmlčala sa, takmer plakala.

"Jednu vec som ti za dlhý život nepovedala. Môžeš.. sa rozhodnúť byť jednou z nich. Tvoja moc ti ostane, aj tvoje kúzla. Ale budeš žiť len jeden život. Zostarneš.. a umrieš. A navyše, ked sa rozhodneš byť obyčajným čarodejníkom, zavrie sa brána do nášho sveta. Už nikdy nebudeš môcť prísť do Eredoru."

Severus sa díval na Lesanu, ktorá bez mihnutia oka počúvala rozprávanie svojej mamy. Chcela to. Tak veľmi chcela byť s ním, s Petrou, s ďalšími študentmi. Chcela byť obyčajná. Ale premýšľala. Dokáže to? Dokáže sa vzdať večného života? Vzdať regeneračných schopností? Dokáže.. zomrieť?