Urodzená

Chavier

Nasledujúce dni sa Lesana spoločnosti vyhýbala. Robila len to čo musela, ticho sedela na hodinách a neukázala sa ani v spoločenskej miestnosti. Nechcela stretnúť Draca. Nerada by sa s ním dostala do konfliktu. Vlastne sa zaprisahala, že sa tu nedostane do konfliktu s nikým.

"Tak tu si." Vystrašila ju Petronela. "Vedela som, že ťa nájdem." Usmiala sa a v ruke držala dva sendviče. "No ták. Prečo tu sedíš? Vieš vôbec ako sa tváril Draco? Myslel si, že je najlepší a ty si ho prekonala." Žmurkla na ňu. Mala naozaj radosť, že niekto toho nafúkaného mamičkinho chlapčeka utíšil. A tešila sa o to viac, ked to bola jej kamarátka.

Lesana ležala na konári zohnutého stromu a v rukách držala svoju mačku. Premýšľala. Nie o Dracovi. Nie o Petronele. O niekom inom. Ale ten.. na ňu pravdepodobne dávno zabudol.

"Počúvaš ma?" po niekoľkých minútach monológu do nej Petronela hodila obal zo sendviča. Lesana zaklipkala očami. "Prepáč, zamyslela som sa." Zliezla dole a sadla si ku kamarátke. Jej kocúr sa zrazu vybral na prechádzku. "Vidím. Povieš mi aj nad čím?" Lesana sa na nu pozrela. Môže jej dôverovať? Ale ak jej povie niečo, skôr či neskôr jej bude musieť povedať všetko. A to nechcela. "O ľuďoch. Premýšľala som o ľuďoch." Povedala nakoniec. Petronela pochopila. Prikývla. "Dnes je večera skôr, vraj nás prídu strážiť dementori z Azkabanu." Lesana na ňu vytreštila oči. "Dementori? Prečo?" zaujímala sa. "Niekto utiekol z väzenia a mieri sem. Tak nás prídu strážiť."

"Milí študenti." Začal príhovor Dumbledore. Ron medzitým už zjedol dva veľké kusy mäsa na preplnenom stole. "Ako isto viete, pred bránou školy sú dementori. Inak známi aj ako prízraky či požierači spomienok. Žijú z vašich šťastných momentov. Preto vás prosím, držte sa od nich dalej. Nedajte im dôvod ublížiť vám. Dalej, ak mi dovolíte, rád by som vám predstavil novú profesorku lektvarov Dolores Umbridgeovú." Ukázal rukou na dámu v ružovom kostýme. Postavila sa od stola a zamávala študentom.

╦╦╦

Študenti museli odísť hned po večeri. Profesori, ktorí sa starali o dané fakulty ich rýchlym krokom sprevádzali v chladných chodbách školy. Nikto ani nepípol. Snape doviedol slizolinčanov do spoločenskej miestnosti. "Môžete sa pohybovať len tu a vo svojich izbách. Na záchody choďte vždy vo dvojici. Ak niekoho z vás uvidím niekde inde, postihne ho trest." Rázne prehovoril. Pohľadom si premeral hlavne prvákov. V tom mu pohľad spočinul na Lesane. Jej čierne vlasy jej padali do tváre, pri uchu mala malú sponku s tvarom žaby. Snape mal chuť zasmiať sa. Ale také veci nikdy nerobil. Prešiel pohľadom k Dracovi. "Pán Malfoy pravidlá platia aj pre vás." Upozornil ho. Draco prikývol. "Večierku máte o desiatej. Prídem vás ešte skontrolovať." Opäť sa na študentov zadíval a odišiel.

"Zase to bude kvôli Potterovi!" zavrčal Draco. Lesana prevrátila očami. "Točí sa tvoj život aj okolo niekoho iného?" povedala potichu, ale s istotou, že ju Draco počul. Chcel jej niečo povedať. Chcel sa s ňou hádať. Ale nejako mu na nej niečo nesedelo. To ako zničila trolla, ako zničila jeho kúzlo. Tak rýchlo a tak precízne. Pýtal sa otca, prváci také kúzla zväčša nepoznajú. Dokonca ani ked sú čarodejmi. Preto bol radšej ticho, aj ked v jeho vnútri to vrelo.

Petronela Lesanu rýchlo dotiahla do izby. Bola rada, že si našla kamarátku tak skoro. Toho sa bála najviac, že bude vždy sama. Vedela, že Lesana niečo tají. To akým spôsobom rozprávala, aké pohľady smerovala na ľudí. Ale potom si spomenula, že všetci majú tajomstvá a veci, o ktorých nechcú rozprávať.

"Kde je vlastne tvoja mačka?" spýtala sa Petronela po chvíľke dívania sa na neporiadok, ktorý v izbe mali. Malá tučná mačka, ktorú zo sebou Lesana vždy ťahala ani raz nezamňaučala. Bolo jej to divné, ale predsa je to kúzelná mačka. A ktovie, možno pomocníci čarodejov sú iní, ako tí jej. Ona mala za pomocníka malého zajačika. Dal jej ho k narodením jej príbuzný, ktorý o jej magických schopnostiach vedel. "Neviem. On si robí čo chce. Ale vždy sa niekde objaví." Skomentovala konanie Chaviera. "Vážne? Ja Fifinku nemôžem nechať bez dozoru." Vzala si zajačika na ruky a ukázala ho Lesane. Prvýkrát ho niekomu ukázala. "Fifinku?" neveriacky sa zadívala na malého bieleho zajaca, ktorému oči svietili načerveno. Petronela sa naňho zadívala tiež. "Viem, hlúpe meno. Ale tak ma volala starká a zomrela presne vtedy, ked som ju dostala." Vysvetlila. Lesana sa cítila trochu hlúpo. Vždy bez rozmýšľania hovorí, čo si myslí.

"O hodinu budú všetky miestnosti zavreté.
Preto prosíme študentov a ich pomocníkov, aby sa zdržiavali len vo svojich izbách a spoločenských miestnostiach. Dementori budú prehľadávať chodby školy" oznal sa z rozhlasu ženský hlas.

Lesana si šla ustlať posteľ. Mala v pláne sa prezliecť do pyžama ale Petronela ju zastavila. "Hovorili, že aj pomocníci. Mali by sme nájsť Chaviera." Naliehala na Lesanu. "Jemu sa nič nestane. Vždy ked ide do tuhého zmizne." Usmiala sa. "Snape nás príde skontrolovať zabudla si?" Trochu spozornela. Nechcela nikomu spôsobiť problémy. "Nemôžeme sa potulovať po škole." Zdôraznila tento raz ona. "Máme ešte hodinu."

Potichu, aby si nikto nič nevšimol vyšli zo svojej izby, prešli cez spoločenskú miestnosť a ocitli sa na veľkom schodisku. Horné poschodia sa neustále pohybovali. Na chodbách nikto nebol. Také ticho, aké práve teraz počuli nezažili ešte nikdy. Aj obrazy sa báli rozprávať ba aj hýbať. "Ako ho vlastne nájdeme?" spýtala sa Petronela, ked prechádzali chodbou, ktorá smerovala do kabinetu lektvarov. "V prvom rade mu svieti obojok. Vraví sa, že pomocník sa vždy objaví, ak ho pán zavolá. Ale Chaviera som ešte nikdy nevolala." Oznámila jej. Petronela na chvíľu zastala a zadívala sa na ňu. "Čo? On je skôr na mazlenie nie na boj. A navyše je čarodej, má vlastný život." Petronela zase nechápala. Je to mačka. Ona iba je, spí, pije vodu a občas sa rozmnožuje. Alebo žeby magické mačky boli úplne iné? "A občas sa mení na rôzne iné formy." Povedala pravdu Lesana. "Aké napríklad?" zvedavo sa spýtala Petra.

Došli do stredu chodby. Kabinet lektvarov bol otvorený, dvere boli poškriabané a niekoľko fľaštičiek elixírov bolo rozliatych po miestnosti. V tom započuli vrčanie. Ked sa otočili uvideli pred sebou vlkolaka ako zápasí z obrovských bielym tvorom. Vyzeral ako veľký pes, mal hustú bielu srsť a čierne oči. Dlhé uši mu stáli v pozore. "Tak, napríklad sa vie zmeniť na toto." Ukázala Lesana. "Počkaj. Tvoja tučná zbabelá mačka je teraz bojovník?" trochu zvýšila hlas. "No, on je zbabelý len ako mačka." Super. Tučná mačka jej kamarátky je teraz najväčším magickým tvorom akého kedy Petra videla. A navyše bojuje. A zdá sa, že používa mágiu.

Vlkolak sa nedal zahanbiť a bojoval naozaj udatne. Avšak zdalo sa, že jediné koho si všíma je jeho biely protivník. "Možno.. možno by sme mali odísť." Navrhla Petronela. "Jop. Ale čo Chavier. Ak ho odvolám on sa zmení na mačku, opäť bude zbabelý a ja neviem, ktorým smerom sa rozbehne. A navyše si nás potom všimne vlk." Preľakla sa Lesana. "A ked potichu odídeme a ty ho odvoláš až neskôr?" Lesana prikývla. Pomaly začali robiť kroky vzdal. Po chvíli však Lesana zastala. "Počkaj. Nie je to ten, koho hľadajú tí dementori?" Tentoraz prikývla Petra. "Skvelé." Stále boli vo viditeľnom dosahu vlkolaka. Ak teraz skríkne na mačkopsa, uvidí ich. "Pripravená na beh?" "Môžem ťa chytiť za ruku?" opatrne sa spýtala Petra. Lesana jej ruku podala. "Chavier!" skríkla. Pes zmizol a pred vlkolakom stála malá, tučná biela mačka. Rozbehla sa za dievčatami a spoločne utekali od nebezpečného tvora čo najdalej. "Pod sem!" zakričala na nu opäť. Mačka jej skočila do náruče.

Avšak bolo obtiažne bežať takýmto spôsobom. Jednou rukou držala vystrašenú Petru, na druhej ruke jej ležala obézna mačka. Chodby školy sa im zdali nekonečné. Obzvlášť ked mali v pätách vlkolaka. A navyše ani nevedeli, čo chce.

Zrazu sa pred nimi objavila dalšia chodba. "Nemalo tu byť už schodisko?" spýtala sa bojazlivo Petra. "Bež dalej." Pohnala ju Lesana. Bežali v tme, báli sa zasvietiť. Za sebou neustále počuli kroky.

Ked však stíchli, aj oni zastali. Otočili sa do temnoty. Nevideli nič, len tmu a prázdno. Urobili krok vzad. Stále sa dívali do prázdnoty, ale kráčali dalej. Až dovtedy, kým Lesana do niekoho nenarazila.