Urodzená

Petronele

"Kde je? Čo sa sakra stalo?" zjapala Petra na celú školu. Draco spolu so Severusom stáli pri posteli, kde len pred chvíľkou Lesana ležala a nemohli uveriť, že v nej už nie je. Najprv sa preľakli, čo sa jej stalo, no potom im madam Ponfreyová predala obálku. Bola určená riaditeľovi. Ten si ju obzrel. "Cítim množstvo kúziel." Zašepkal sám pre seba. Potom ju otvoril, jemne zapraskala. Vytiahol z nej niekoľko pergamenov. "Severusovi, Petronele, Dracovi, Slávnemu triu." Čítal zoznam adresátov a rovno im list predal.

" Asi je zbytočné polemizovať o tom, čo sa stalo. Vytratíme sa a prečítame si poštu." Usmial sa spopod hustých fúzov. Petronela sa rozplakala. Ešte stále mala na sebe mejkap z plesu hoci šaty si už prezliekla.

Šla do svojej izby. Otvorila dvere a uvidela miestnosť takmer prázdnu. Všade, kde Lesana zanechala nejaké veci bolo teraz prázdne miesto. Fotky, ktoré stihli urobiť vybledli alebo sa úplne vytratili. Akoby

nikdy neexistovala. Sadla si posteľ a otvorila pergamen.

Najdrahšia Petra,Viem, že ak čítaš tento list, už nie som na Rokforte. Asi je zbytočné žiadať o odpustenie, pravdepodobne mi neodpustíš. Prečo by si to aj robila.
Po stodvadsiatichôsmych rokoch si bola prvá osoba, ktorej som verila natoľko, že som jej povedala, kto v skutočnosti som. Po viac ako storočí si bola moja naozajstná kamarátka. Čas strávený s tebou, hoc bol krátky, som si nesmierne užila a nikdy na neho nezabudnem.Na to, kým som si takmer prišla sama. Avšak môj príbeh je ďaleko dlhší, než časť, ktorú o mne vieš. To, že som čistokrvná je ti už jasné. Aj to, že žijem dlho. Avšak pre teba je čas, ktorý žijem viac ako večnosť. Pretože som na svete už tisícky rokov. Ale nežijem medzi ľuďmi. Existuje ešte jeden svet. Svet, kde žijú predkovia a čistokrvní. Svet mimo nášho sveta. Eredorus. Tam som strávila roky môjho života.
Pred desiatimi rokmi som sa rozhodla začať opäť žiť medzi ľuďmi. Šla som najprv do sveta ľudí, neskôr som prišla do magického sveta. Spoznala som úžasných ľudí, ktorí mi boli priateľmi. A spoznala som aj jeho. Muža.. lásku môjho života. Strávila som s nim niekoľko mesiacov. Inkognito. Nevedel, že som čistokrvná a nevie to doteraz. Milovala som ho. Vlastne.. stále ho milujem. On však na mňa zabudol a tak je to lepšie. Chcem aby žil a aby bol šťastný.
Pretože ja nemôžem ostať. Moja matka je.. Elefia. Predok, jeden zo siedmych poslednej žijúcich. A pokiaľ bude žiť, ja som ako väzeň sveta, do ktorého som nikdy nepatrila. A tak ju musím poslúchať, hoc nechcem.Ver mi, rada by som ostala. Rada by som sa s tebou tešila z úspechov, plakala pre pády či nevydarené rande s Ronom. Ale nemôžem. Nemôžem už ostať. Počula si Moodyho-nemoodyho. Príliš veľa očí sa na mňa díva. Príliš veľa ľudí chce zistiť, kým som. A niektorí sa nezastavia.To, čo si pre mňa dnes urobila ti nikdy nezabudnem. Ešte nikto to pre mňa neurobil. Ale tým som zistila, že som aj ja zraniteľná. Môžu ma zraniť cez ľudí, ktorých milujem. A my nemôžeme mať slabosti. Ak by som ostala, mohla by prísť ďalšia takáto situácia. Kde by ťa však nezachytil prúd realformového zaklínadla ale nejaká horšia kliatba, ktorá by mohla byť smrteľnou. Preto som sa rozhodla, že odídem hned teraz, aby som zbytočne nespôsobila ešte viac škody.Budem k tebe úprimná tak ako doteraz. Na Rokfort som neprišla meniť dejiny. Prišla som, pretože som chcela spoznať Harryho. Chcela som vidieť chlapca, ktorý prežil kliatbu, ktorú som vytvorila. Áno, čítaš dobre. Smrtiace kúzlo Avada Kedavra som vytvorila ja. Ešte nikto ho neprežil a tak som chcela spoznať chlapca, ktorý to dokázal.Okrem neho som tu však stretla ešte niekoho. Niekoho...

Prepáč, odbočila som od témy. Už neviem, čo by som ti napísala. Neviem, či ma ešte niekedy uvidíš. Chcela som ti pôvodne niečo sľúbiť, ale.. niekedy mi čas nedovolí slová dodržať.

Viem, že sa blíži vojna. Voldemort má dosť veľkú armádu a Rokfort môže byť ohrozený. Preto.. a teraz čítaj veľmi pozorne. Ak budeš -HOCIKEDY- potrebovať moju pomoc, stačí zavolať.Dvihneš prútik smerom k oblohe, pomyslíš na mňa a vyslovíš moje meno. Stačí Lesana :-) Zjavím sa. Vždy ked ma zavoláš. (Viem, že máš teraz asi nutkanie vyskúšať to, ale ver, že to nevyjde. Dívam sa na teba, viem presne, čo robíš takže pokiaľ naozaj nepotrebuješ moju pomoc, snaž sa prežiť bezo mňa.)Neviem, či mi niekedy odpustíš, verím že áno. Ja na teba nikdy nezabudnem a ktovie, možno sa raz budem o tebe rozprávať s tvojimi deťmi.