Hneď ráno ako som vstala sme vyrazili do mesta. Hladali sme duchov. Viem že duchov môžu vidieť len deti, ale ja som zostrojila prístroje ktoré, ich skenovali, a boli vždy presné. A voláme ich lovce.
"Ari, poď sem lovec niečo zachytil." povedal Harry.
"Niečo máme ?" spýtala som sa.
"Áno lovec niečo zachytil, asi míľu stadialto." povedal Harry, a ukázal dopredu.
"Tak rýchlo nech to chytíme !" rozkázal James, a rozbehli sme sa smerom do lesa. Les bol temný a tmavý. Nebála som sa lebo som bola odvážna, ale zdalo sa mi že chalani boli trochu nervózny.
"Zbabelci." potichu som si zahundrala popod nos.
"Čo ?" spýtali sa naraz.
"Ale nič len som si hovorila ako si nalakujem nechty." zaklamala som ale bola som presvedčivá. Chalani sa na seba pozreli a zagúľali očami že preboha ženské veci... A išli sme ďalej. Zrazu sa na Harryho lovcovi niečo ukázalo a išla z toho negatívna energia ktorá vychádzala z domu pred nami. Bola to stará chatka, asi opustená alebo niečo také. Pomaly sme ku chatke išli keď sa zrazu rozleteli dvere, a vyšiel z nich výkrik ktorý sme všetci počuli. Bol to výkrik nejakej ženy, ktorá sa stala pravdepodobne duchom... Išli sme pomaly ku dverám. Ja som si vytiahla svoju dýku ktorú som stihla rýchlo namazať olejčekom ktorý ničí duchov. Ako sme tak pomaly išli ku chatke, výkrikov bolo čím ďalej tým viac a boli hlasnejšie než predtým. Keď sme boli už dnuka, tak tam bolo niekoľko dverí. "James ty choď do zadných devrí. Harry ty choď do dverí napravo, a ja idem hore na poschodie. Ako som tak pomaly išla schody začali škrípať a praskať. Bolo to hlučné a neznesitelné. Keď som už stúpala na posledné schody, tak sa podomnou prepadli, ale ja som stihla odskočiť hore. Rukami rom sa zachytila o podlahu, a vyliezla hore. "Ari, si v poriadku ?" zakričal Harry. "Áno som, len som si trochu oškrela ruku, ale inak v poho." odpovedala som mu. Išla som ďalej a bolo tam ďalších dvojo dverí ako na prízemí. Najprv som otvorila jedny. Bola tam len nejaká fotka a malý stolík, nič viac. Podyšla som ku fotke a spoznala som tam svoju mamu. Vyšla mi z oka slza, a stála som nehybne s mierne otvorenými ústami. Utrela som si oči, a išla do druhých dverí. Slabšie som do nich kopla. Nechcela som si špiniť ruky a tak som ich jednoducho vykopla. Bola tam žena. Teda duch ženy. Ako sa otočila od okna, tak som ju spoznala. Bola to moja matka. Striaslo ma. Pomaly sa ku mne približovala zo slzami v očiach. Pre istotu som si vybrala dýku, a schovala si ju za chrbát.
"Kto si ?!" spýtala sa, ale ja som len nemo stála.
"Tak kto si ?!" spýtala sa ešte zúrivejšie.
"Volám sa Ariana. Ariana Woltová." pomaly a koktavo som povedala.
"Preboha, takže ty žiješ ?" povedala.
"A ty si kto ?"
"Ja som Liliana. Liliana Woltová. Tvoja matka Ari" koktavo povedala.
"To nieje možné." povedala som potichu. "Ale aj tak ťa musím zabiť.
"Ale áno. Zomrela som pre teba. Obetovala som sa aby som zachránila teba. Aby som ťa zachránila od smrteľnosti. Teraz si nesmrteľná Ariana. Ale zabi ma aj tak som už raz zomrela..." povedala mi mama sklesnuto. Odkrila som si dýku a bodla ju. Bolo to veľmi tažké, ale musela som, a teraz keď viem že som nesmrteľná, musela som to urobiť. Ešte som vošla do vedľajšej izby a zobrala som si jej fotku a schovala ju do tašky.
"Všetko OK ?" spýtal sa James.
"Hej" odpovedala som, a vyleteli mi slzy z očí. "Pôjdeme ? Už som toho ducha zneškodnila." povedala som a utrela si oči. Obidvaja prikívli. Ďalší duch zneškodnení. povedali sme všetci traja naraz. A už sme išli naspäť, domov.
