Zobudila som sa pri jaskyni. Postavila som sa, a porozhliadla som sa. Uvidela som že je v jaskyni voda. Dosť veľa vody, takže ju asi nepreplávam. Hľadala som nejakú menšiu skalu, aby som ju hodila do vody a tak zistila že aká je hlboká. Našla som menšiu skalu a hodila ju do vody. Na dno spadla po piatich sekundách. Čiže približne 5 metrov (nejak tak ma to učil počítať starký). Dosť hlboká. Ako sa stadiaľ dostanem...
Asi po hodine hľadania som našla, také nestabilnejšie schody s kamenia. Aspoň niečo. Po schodoch som išla pomaly a opatrne, aby som nespadla do vody. Tie schody majú asi milion kilometrov. Neviem kde končia. Ale asi ďaleko...
Ako som tak išla, pár krát som započula nejaké zvuky ktoré išli z vody. Pár krát som sa pošmikla, ale našla som rovnováhu a išla ďalej. Niektoré úplne nestabilné schody sa aj prepadli keď som na ne stupila, a potom som skoro spadla do vody. Ale nejako som to ustála, a išla som ďalej...
Keď som prišla na koniec schodov, asi o 10 metrov odo mňa bolo niečo čo žiarilo. A vtedy mi to došlo. Je to ten kvet.
"Ďakujem !!!!" povedala som si v duchu, a po líci mi stiekla slza. Rýchlo som sa rozbehla ku kvetine ale v tom...
V tom, nieo vyskočilo z vody. Nejaká ,,Lochneská príšera" alebo čo. Vytiahla som si meč, a o pár metrov som odstúpila. Keď sa to postavilo na ,,nohy", bolo to také veľké že sa hlavou skoro dotýkalo ,,plafóna" jaskyne. Bolo to krásne, strašidelné, obludné, rozkošné a zároveň aj nebezpečné. Nevedela som z tej príšery spustiť zrak. V tmavej jaskyni ma to hľadalo desivími veľkými červenými očami, až ma to napokon našlo. Naprázdno som prehltla. Asi od strachu.
"Kto si ? A čo chceš urobiť mojej kvetine ?! A čo tu robíš ?!" spýtalo sa to.
"Ty vieš rozprávať ? A ja som Ariana Woltová... Tú kvetinu potrebujem pre svoju kamarátku." povedala som naliehavo.
"Pani moja ! Odpusťte, za moju nevychovanosť." povedalo a uklonilo sa to.
"Čože ?!"
"Rod Wolta... Tvoji rodičia boli moji dobrý priatelia.. Až kým ich nezabili duchovia..." hlas mu sklesol.
"Aha.. Tak to mi je ľúto.." usmiala som sa naňho. "A prezradíš mi ako sa voláš ?" spýtala som sa ho.
"Ja som Winn." povedal a ja som ostala prekvapená.
"O tebe mi rodičia rozprávali keď som bola menšia." povedala som Winnovi.
"Viem... A teraz ti už dám tú kvetinu !" povedal, odtrhol kvetinu a podal mi ju.
"Ďakujem Winn." usmiala som sa naňho.
"Za málo.. A teraz ťa už odveziem za tvojou kamarátkou, ktorá potrebuje tvoju pomoc." povedal naliehavo. Len som prikívla. Vyšiel ťarbavím ktrokom z jaskyne, a ja som mu nasadla na chrbát. "Poriadne sa drž !" povedal a ja som to urobila. Chytila som sa ho čo najsilnejšie to šlo. Letela som. Bol to skvelý pocit.
Videla som krajinu tak, ako ju vidia vtáky.
Tak ako ju nevidia ľudia.
Tak ako ju vidím ja.
O pár minút sme už boli pri meste, lebo ďalej už Winn nemohol.
"Ďakujem Winn. Dúfam že sa ešte uvidíme !" zakričala som naneho, a on už letel naspäť ku svojej kvetine ktorá zase znovu vyrastie...
Dnes ste sa konečne dočkali dalšej časti !!!! :D Myslíte že to Ariana stihne skôr než Liana zomrie ? :)
Dakujem za každý vote, read a komentár :)
Ste TOP :*
Jednorozec13 :)
