Hneď ráno sme vyrazili na lov. Naraňajkovali sme sa a išli sme loviť duchov. Keď sme prišli do mesta, okolo sochy dákeho Pabla Picassa či koho stál dav ľudí, ktorý boli mierne vystrašený. Rýchlo bežali ku sochce a predierali sa cez stovky ľudí, až sme tam nakoniec dorazili. Boli tam dvaja ľudia kotrých posadol duch. Ja som do jedného rýchlo strelila šíp, a hneď aj druhý. Jeden mu vletel do ramena a druhý sa zabodol asi centimeter od srdca. Potom sa naňho rozbehla Liana a odkopla ho. Dívalo sa na nás približne 1000 ľudí, ktorý čakali že čo sa stane. Potom James hodil dýku po tom druhom priamo do srdca, a Harry ho potom dorazil tak, že mu vrazil svoju dýku do chrbta. A takto sme ich zlikvidovali.
"Takže, dávajte si pozor, nevychádzajte z domov ani nič podobné. Inak skončíte buď ako ony dvaja alebo horšie, ak vás zabie duch." vyhlásila som a ukázala na tých dvoch ktorých posadli duchovia. Ľudia začali panikáriť, ale vtom ich Liana prerušila silným výkrikom. "TICHÓÓÓ !!" všetci sa upokojili, a začali nás opäť počúvať. "Takže ak nechcete skončiť ako ony, radím vám aby ste neotvárali brány do mesta kým sa toto nevyrieši. Harry a James vás zavedú naspäť do mesta. Takže v kľude chodťe." prehlásila som a Harry s Jamesom začali upokojovať a odvádzať ľudí naspäť do mesta. Potom keď ich už odviedli do mesta, zavreli brány, a začali sme si dávať väčší pozor.
"Tak dneska sme ich zlikvidovali rýchlo." povedal James.
"Áno ale ak to bude takto aj ďalej pokračovať, tak za to nevinný ľudia budú umierať zbytočne." povedala Liana zo smútkom v očiach a stála si za svojim.
"Viem." povedala som a objala Lianu, a chytili sme sa ako keď idú staré babičky z kostola. Pobrali sme sa domov, ale v tom pred naším domom, bol duch. Nebol prevtelený do človeka. Proste len duch. Pomaly a potichu sme sa ku nemu blížili. Už sme boli skoro pri ňom asi 5 metrov od neho. Ale v tom si nás všimol, a prichádzal pomaly ku nám. Liana chcela zaútočiť ale zastavila som ju. "Poviem ti kedy zaútočíš." pošepla som jej do ucha a ona prykývla. Bol od nás 5 metrov, 4, 3, 2, 1,5 "Teraz !" povedala som a Liana sa schytila a rozbehla sa naňho. Ale prehodil ju cez plece a išiel ďalej. Potom sa rozbehol Harry s Jamesom. Ale aj tých sotil na zem. A zostávala som len ja. Ja proti duchovi. Jeden na jedného. Síce som nesmrteľná, ale aj tak som mala strach. Srdce mi búšilo až v krku. Mala som strach ako nikdy peredtým. Ale potom som si spomenula čo mi hovorieval otec keď sme sledovali hviezdičky.
"Tati ja mám strach." povedala som.
"Neboj sa Ariana. Strach si vytvárame len v našom podvedomí. Strach neexistuje. Strach sú len tvoje vnútorné pocity, na niečo čo nieje, na niečo vymyslené, na niečo čo si vytvárame v podvedomí drahá." povedal, pousmial sa a objal ma.
Pamätám si len na toto. A je na čase postaviť sa strachu, ktorý vôbec neexistuje. Schmatla som dýku a prebodla toho ducha. Vôbec to nečakal. A po chvíľočke z neho bola už ďalšia časť vzduchu.
"Ďakujem ocko." povedala som potichu, pozrela sa do neba a zacítila som slzičku na mojom líci. Začala som plakať. Po chvíľke zamnou prišla Liana, James a Harry. "Chalani to sú dievčenské záležitosti chodťe dnuka." povedala Liana, a chalani odyšli. Liana mi zodvihla tvár a utrela slzy z tvári. Objala ma. "Neboj sa, všetko bude dobré. Raz bude všetko v poriadku. Neboj sa." pošepkala mi do ucha, a ďalej sme sa obímali. Potom sme sa obe rozplakali, a keď sme doplakali, postavili sme sa z trávy a išli sme dnuka...
