*She wants a revenge*

Prológ

Lucy:

Moja najhoršia nočná mora ožila. Veľakrát som o tom premýšľala, avšak nikdy ma to tak nebolelo. V živote som od neho nemala tieto stopy na tele. Každý jeho dotyk, každý jeho výkrik ma bolí.

Tentoraz sa zaženie kúsok odo mňa, aby mi pohrozil. Tým pohybom okolo mňa rozvíri vzduch, ktorý ma taktiež štípe na koži. Ešte viac sa skrčím, kolená pritisnem k hrudi a rukami si ochranne zakryjem červenú tvár. Jeho slová sa potvrdili, jeho sľuby sa naplnili. Môj dávny sen, ktorý si doteraz pamätám práve prežívam na vlastnej koži. Z toľkého kričania, aby ma nechal na pokoji ma bolí hrdlo. Začnem kašľať, aby bolesť trochu povolila. Avšak kašľaním sa napne celé moje telo, a keďže mám modriny na každom kúsku, namiesto úľavy prichádza opäť bolestný krik. A toto neustále dokola.

Zrazu však nastane ticho. V chladnej pivnici je počuť jedine moje vzlyky, ktoré sa snažím z plných síl tlmiť. Mám strach k nemu zdvihnúť zrak, pretože uvidím tú radosť v jeho očiach. Uvidím to, ako sa od ucha k uchu škerí a neberie na nič ohľad. A možno zatína ruky v päsť a napína od zlosti sánku. Už ani neviem, čo pri ňom môže človek čakať.

Zrazu počujem cinkavý náraz kovu o vlhkú kamennú zem.

A ticho.

Zvedavosť mi nedá a pomaly odkryjem dlane od svojich očí, s ktorými sa pozriem vyššie. Alessandro pustil remeň z ruky.

Kľakne si blízko mňa a ukazovákom mi podoprie hlavu. Opäť dostal to, čo som mu nechcela dať. Pohľad, do jeho zlovestných očí.

Vtom sa celá začnem triasť. Nikdy som sa od strachu tak veľmi netriasla, ako teraz. Do jeho obrovskej dlane prichytí obe moje zápästia, aby sa uistil, že si opäť nezakryjem tvár. Aby si na vlastnú päsť po prvýkrát vychutnal utrpenie, ktoré mi spôsobil. Preto si moju tvár tak detailne obzerá. A podľa jeho výrazu vidím, že sa mu páčim.

,,Prečo si takto ubližuješ? Prečo pri mne toľko riskuješ?" spýta sa ma hlasom, ako by bol môj otec a vychovával ma. Jeho otázka smerovala priamo do mojich očí. Moje telo sa ešte stále od strachu trasie. A roztrasie sa ešte viac, keď sa ku mne opäť o nejaký kus priblíži. Moju bradu drží medzi prstami a ja sa snažím držať sa čo najviac od neho. Avšak studený kamenný kút ma už ďalej nepustí. Vtom sa spustí ďalšia várka sĺz, ktoré mi Alessandro s jeho rozhorčenými prstami utrie. Srdce mi bije neuveriteľne rýchlo a miestami mám pocit, že mi vyskočí z hrude.

,,Malé naivné dievča... Neustále sa bude snažiť mi utiecť. Varoval som ťa, avšak ty ma budeš aj tak pokúšať. Treba si pamätať, že som schopný všetkého." hovorí mi priamo pri perách. ,,Nebudeme si robiť tieto problémy, áno?" položí mi otázku, na ktorú dokážem jedine prikývnuť hlavou, pretože mám vykričané hlasivky od toho, ako som sa mu bránila a vrieskala, aby mi neubližoval. Stalo sa.

Alessandro sa nahne a zľahka na pobozká na moje popraskané, slzami nasiaknuté pery. ,,Buď dobré dievča, Lucy. Obaja sa tomuto chceme vyhnúť, áno? Dnes už ti neublížim." natiahne sa po remeň, ktorý sa pomaly cinkavým zvukom po kamennej dlážke ocitne v jeho dlani pri mne. Srdce sa mi ešte rýchlejšie rozbúcha, začnem sa na mieste mykať, prosiť a zadúšať plačom.

,,Pokoj, pokoj, pššt. Predsa som ti niečo povedal." zašepká, avšak môj strach neutíši. ,,S týmto som ešte žiadnej žene neublížil, pretože ma nikdy nijaká nenahnevala tak veľmi, ako ty. Teraz ho pôjdem poriadne schovať a už nikdy v živote nechcem na teba tento remeň použiť, jasné?" opäť len prikývnem.

Ešte raz sa ku mne nakloní, zľahka ma pobozká na pery a konečne mi pustí bradu. Postaví sa a poberie sa preč. Až keď sa zavrú železné dvere, s prichytenými kolenami sa zošuchnem celá na zem a v hlasnom a bolestivom plači sa začnem zvíjať. Jeho uši ma počujú, avšak srdce nie. Srdce, ktoré už dávno nebije.