*She wants a revenge*

5.Kapitola

,,Okamžite to zo mňa vytiahnite!" vykríknem vetu s podobným kontextom, ako som naňho kričala posledných pár minút, kým som ho popritom udierala do hrude, ramien a po celom tele. Bez prestávky.

,,Hou, hou, zlatko, to vyznelo naozaj zvláštne."

,,Mňa nezaujíma, ako to vyznelo! V momente mi povedzte spôsob, ako to dostať z môjho a Jeffovho tela von! Nemáte právo robiť takéto veci, za to by vás mali zatknúť na doživotie! A ak sa odtiaľto jedného dňa dostanem, prisahám vám, že sa o vaše doživotie v žalári osobne postarám! A budete trpieť ešte viac, než ja doteraz!" ziapem zadýchane.

,,Že ťa to ešte baví..." otrávene zafrfle.

,,Budem vás udierať dovtedy, kým mi nepoviete, ako to z môjho tela dostať von!" vtom mi napadne myšlienka a v momente prestanem udierať Alessandra. ,,Ako som vlastne mohla odletieť do Ameriky, keď som mala v sebe magnet?!" zakričím.

,,Lebo ste išli vašim súkromným lietadlom a neabsolvovali ste žiadnu letiskovú kontrolu..."

,,Ako to, doriti, môžete vedieť?!" a znovu ho začnem biť. ,,Vy to vlastne viete celý čas! Vy viete všetko a ja neviem nič!"

Je zaujímavé, ako Alessandro nehybne stojí na mieste, ruky má pozdĺž tela a jediné, čo robí, je napínanie svalov, do ktorých smerujú moje päste. Je až príliš pokojný.

,,No dobre, Lucy, na dnes by už aj stačilo vystrájania."

,,Ale vy ma úplne ignorujete!"

,,Nie, nie, naopak. Ja ťa práve plnohodnotne vnímam a ešte plnohodnotnejšie čakám, kým sa upokojíš."

,,Vy by ste boli pokojný, ak by ste boli dievča a zistili by ste, že vás polovicu života sleduje nejaký vami posadnutý úchyl?! No tak prepáčte, že sa z toho neteším!"

Alessandro mi však chytí obe ruky. ,,Čo si to povedala?" spýta sa majetnícky.

,,Dobre ste počuli!" prsknem mu priamo do tváre, ktorá je od mojej len pár centimetrov. Zadýchane naňho hľadím a nemienim ustúpiť.

,,Že úchyl? V poriadku slečna, vidím, že nie ste v tomto obore dostatočne vzdelaná, vy onedlho zažijete, čo je to úchyl, neobávajte sa."

Táto veta ma asi najviac zarazí. Alessandro sa mi už koľkokrát vyhrážal, ale nikdy to nesplnil. Je len veľmi pravdepodobné, že ma chce vystrašiť a v skutočnosti mi nechce ublížiť... môj myšlienkový pochod sa na tomto bode zastaví, pretože sa práve sama sebe vysmejem. Och Bože, aká som ja hlúpa. Samozrejme, že sa jeho vyhrážky jedného dňa naplnia. Stačí, aby mu došla trpezlivosť. Lenže pri Alessandrovi človek nikdy nevie, kde má hranice. A to je tá najmocnejšia vec, ktorej sa bojím. Neistota.

,,Alessandro-"

,,Zlatko, ty ani nevieš, ako milujem, keď ma tým tvojím nežným vystrašeným hláskom oslovíš mojim menom. I keď som na teba nedávno kvôli tomu nakričal." odmlčí sa a popritom ma palcom pohladí na hánkach. ,,Čiže už veľmi dobre chápem, prečo si včera Jeffovi volala. A ty si ešte lepšie pochopila, že vás mám oboch pod kontrolou, ani ste o tom nevedeli. Čiže zlatko, neboj sa, odo mňa len tak jednoducho neujdeš. Už ti táto veta dáva väčší zmysel?"

,,Ak by ste nepoužili vašu skvelú techniku, nikdy by ste ma nenašli! Alessandro, ja som mohla byť na vysokej a budovať si vlastnú kariéru!"

,,Mohla. Ale pokiaľ dobre viem, na vysokú si nechcela za žiadnu cenu ísť..."

A tu ma chytí ďalšia vlna hnevu. Štve ma, že o mne vie všetko. Na vysokú som sa nakoniec chcela dostať, aby som mala titul a mohla pracovať s ľuďmi na úrovni, aby som mala poriadne zamestnanie, pomaly si budovala kariéru a zarábala na svoje živobytie.