*She wants a revenge*

21.Kapitola

Lucy

Doktor Fallon prednedávnom odišiel. V duchu som sa modlila, aby som dostala odvahu a začala ho slovne presviedčať, aby so mnou ešte zostal. Nepotrebovala som to. Moje činy hovorili omnoho viac, než akékoľvek slová. Držal ma za ruku, upokojujúco mi hladil hánky a iba sa na mňa pozeral. Keď sa chcel postaviť na odchod, moje prsty sa pevnejšie obmotali okolo jeho dlane. Bol potešený a dojatý. Videla som to na jeho úprimnom úsmeve, keď ho osvietil lúč mesačného svitu.

,,Lucy, drahá, nemusíš mať strach. Teraz ti naozaj nič nehrozí. Ešte neodchádzam, iba idem dole. Musíš sa vyspať. Prídem ťa pozrieť." ubezpečil ma a ja som pomaly povoľovala stisk. Verím mu, že ešte nikam nejde.

Čiže odišiel a ja som veľmi dlhú dobu nedokázala zaspať, až doteraz. Vždy, keď zatvorím oči, vybavujú sa mi obrazy z toho utrpenia. On ma naozaj znásilnil.

Dvere sa prudko otvoria. Tak prudko, že sa v momente prerušia všetky moje myšlienky. Dnu vojde Jeff, ktorého Alessandro pevne drží zozadu za lem jeho bieleho, špinavého trička. Od zdesenia zhíknem. Prišiel Alessandro, prišiel Jeff, náhle otvorenie dverí, treskot, svetlo, všetko dokopy.

,,Máš desať minút." štekne a odhodí Jeffa ako handru smerom k mojej posteli. Zatacká sa, ale dokáže to ustáť na nohách. Zhrozím sa.

,,Byť tebou hovorím len o dôležitých veciach." dodá a vyjde z dverí von. Privrie ich, ale predsa len sa otočí čelom ku mne. Akoby na niečo zabudol a chce to rýchlo napraviť, kým sa ešte dá. Na zlomok sekundy zostane na mne jeho pohľad visieť. Jedným kútikom úst sa na mňa usmeje, pomaly a jemne žmurkne a zatvorí dvere.

Božemôj. Dych sa mi zrýchlil už vo chvíli, keď som ho zbadala za Jeffom a keď sa rozhodol ešte zastaviť medzi dverami. Srdce mi tlčie rýchlejšie. Ignorujem to a hneď sa chcem rozbehnúť k Jeffovi.

,,Nie, lež." povie starostlivo a mihom oka sedí pri mne na posteli. Aspoň si sadnem a naraz okolo seba obmotáme ruky.

,,Nikdy som ťa nemal v Miláne zastavovať. Mal som ťa radšej nechať tak, nech si k nám sama nájdeš cestu. Alebo si ju ani nikdy nemala nájsť. Si mladá, je to ešte-"

,,Pššt." zastavím ho priložením ukazováka na jeho pery. ,,Aj tak by ma skôr či neskôr zobral."

Je sklamaný. Nedokáže zniesť, čo sa so mnou deje. Horšia je myšlienka, že ma nikdy nedokázal ochrániť vtedy, keď som to najviac potrebovala. Preto mi teraz vzlyká do ramena. Pretože si to taktiež uvedomil.

Tie zvuky nie sú od žiaľu. Jeho telo je práve plné nervov, negatívnej energie a silného tlaku. Čoskoro vybuchne, ak sa okamžite neupokojí.

,,Jeff..."

,,Mala si ma počúvať, dočerta. Už mu nikdy, nikdy neutekaj." odtiahne sa odo mňa a oboma dlaňami ma chytí za tvár. Dôkladne si ma obzerá a jemne skúma všetky modriny a škrabance na mojich lícach a na čele.

,,Nezaťažuj sa, aj tak s tým už nič nespravíš." snažím sa ho slovami a dotykmi upokojiť, aby prestal byť taký zbrklý. Mám pocit, že sa mi darí. Nespokojne si vydýchne, ale konečne sa uvoľní.

,,Som tu teraz s tebou a budem ťa chrániť. Sme dvaja proti nemu, tentokrát vieme spojiť moju silu a tvoj consiglierský mozog."

Všímam si, ako sa mu v hlave tvorí sleď plánov a rôznych postupov k realizácii. Je zaslepený a veľmi ťažko sa vie sústrediť. Rok aj pol ma nevidel a určite mi má ešte veľa toho povedať.

,,Jeff," upútam naspäť jeho pozornosť, ,,nezabúdaj na Arthura. Určite už viete, že celé roky klamal a sú s Alessandrom najlepší priatelia a partneri.